pondelok 20. decembra 2010

„Kurva, skapte všetci mongoloidní čuráci!“

– voľný preklad podľa obyčajného človeka Igora Matoviča.

nedeľa 1. augusta 2010

Mikloš: Prehral si Obyčajný človiečik! Podľa programového vyhlásenia Ti zvýšime ceny tepla, elektriny, plynu, potravín o 100 € mesačne.

Prehral si Obyčajný človiečik! Podľa programového vyhlásenia Ti zvýšime ceny tepla, elektriny, plynu, potravín o 100 € mesačne.

Radičová: Prehral si Obyčajný človiečik! Sociálne podniky sú šuviks proti dotáciám, ktoré dáme našim V MVO („vládnym mimovládnym organizáciám“), aby


sa o Teba starali. S.P.A.C.E., Nadácia Charty77, Wienková, FairPlay i Sičáková – Beblavá spolu s platom štátneho tajomníka na Ministerstve školstva Ťa naučia poriadku.

Sulík: Prehral si Obyčajný človiečik! Ja som preceda a držím balónik. Na pôžitky si siahnuť nedám! Obedy s veľvyslancami platí kancelária precedu NRSR

Fígeľ: Prehral si Obyčajný človiečik! Spravodlivo Ťa zavrieme až budeš modrý – náš. Modlím sa za Teba.

Chmel: Prehral si Obyčajný človiečik! Podľa programového vyhlásenia, my Uhri, budeme mať maďarské aj slovenské občianstvo. A necháme našich Maďarónov



liberálne sa rozhodnúť, či chcú autonómiu alebo pripojenie Felvédeku k Maďarsku.

Slota: Prehral si Obyčajný človiečik! Na zdravie. Letím do Chorvátska. Zastupuje ma Anička.

Mečiar: Prehral si Obyčajný človiečik! Neublížil som nikomu, ani Ty mi neublížiš!

Fico: Vyhral si 13. dôchodok Obyčajný človiečik! Scarlet Ťa vyplatí.

sobota 10. júla 2010

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI – letný semester

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI – letný semester


1. ETIKA SPOLUŽITIA

Etika spolužitia sa zakladá na pravde resp. čnosti pravdivosti v medziľudských vzťahoch.

Ľudia mezdi sebou komunikujú jednotlivé hodnoty, a to na základe pravdy ktorú si navzájom odovzdávajú. Aby vôbec mohla existovať nejaká ľudská spoločnosť, musí zdieľať navzájom jednotlivé hodnoty, ktoré sú minimálne v základoch spoločné pre všetkých členov spoločnosti. Vidieť, že niektoré skupiny ľudí v minulosti sa združovali okolo hodnôt, ktoré im boli najbližšie a vytvorili určitú malú spoločnosť. Keď prestali zdieľať tieto spoločné hodnoty, prichádza väčšinou k degradácii resp. k samotnému rozpadu. Historici sa zhodujú, že napr. Rímska ríša nepadla kvôli hospodárskym resp. politickým problémom, ale predovšetkým z dôvodu morálneho úpadku na osobnej a potom aj na spoločenskej úrovni.

Komunikácia medzi osobami nevyhnutne vyžaduje autentickosť vzťahov a tá sa prejavuje zvlášť v komunikovaní pravdy. Ak by sa spoločnosť mala zakladať len na lži / klamstve tak klamstvo nemôže byť základným fundamentálnym prvkom vytvárania spoločnosti, ktorá by mala mať určitý trvalý charakter. Preto čnosť pravdivosti je jedna sociálna čnosť (stála a trvalá dispozícia ľudskej vôle konať dobro), ktorá je veľmi dôležitá až nevyhnutná.

Čo je teda pravda? Pravda je objektívna skutočnosť, objektívna realita. (Aristoteles: zhoda intelektu s poznanou vecou). Dôležitá je objektivita, ktorá je nezávislá na vnímaní konkrétneho človeka. Človek však prichádza aj k omylom. Človek má rozum a slobodnú vôľu (ľudská dôstojnosť) a práve skrze tieto dve schopnosti máme prichádzať k poznávaniu pravdy a zároveň k jej komunikácii. Naše subjektívne chápanie objektívnej skutočnosti sa má čo najlepšie zhodovať s objektívnou realitou a to konkrétne (subjektívne) vnímanie objektívnej skutočnosti máme podávať (komunikovať) na základe našich schopností.

Opakom pravdy je klamstvo. Texty SZ aj NZ odsudzujú klamstvo ako také. Otcom klamstva je diabol. Princíp morálnej teológie je, že nie je možné konať zlo a tak dosahovať určité dobro. Akoby však existovali prípady (napr. Rahab), kedy tento princíp neplatí. Aj medzi teológmi nie je celkom jasné akým spôsob je možné klamať a pritom nepáchať hriech (napr. pri pomoci blížnemu?). Určite takéto konanie nie je „rast v čnosti“, ale ak nie je iného východiska zo situácie, je otázne, či možno použiť klamstvo. KKC rieši túto situáciu nasledovne:
1483 Lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi.

Sme však povolaní k tomu, aby sme dosahovali dokonalosť. Morálna teológia má poukazovať na dôstojnosť povolania ktorého sa nám dostalo v Kristovi. Sme povolaní k svätosti. I najmenší hriech či zanedbávanie dobra bráni tomu, aby sme dosahovali dokonalosť. Bolo by teda potrebné lepšie definovať, čo je to klamstvo.

Je obrovský rozdiel medzi tým, explicitne „komunikovať klamstvo“ a „zamlčať pravdu“. Môžu byť v určitých situáciách okolnosti, kde druhá osoba (ktorá má právo vedieť pravdu) nie je schopná prijať plnú pravdu a preto je možno vhodnejšie pre vyriešenie konkrétneho problému zamlčať pravdu. Ďalším faktorom je to, akým spôsobom sa pravda komunikuje (zadosťučíní sa spravodlivosti, pravde – ale môže ublížiť). Napr. dilema lekárov povedať pravdu a akým spôsobom.

Sú to obrovské dilemy, do ktorých sa človek dostáva a zrelý kresťan, ktorý sa snaží integrálnym spôsobom rozvíjať všetky čnosti (a nie vždy má jasno v týchto otázkach, situáciách) môže práve vďaka integrálnemu rozvoju práve v týchto situáciách prispieť k tomu, aby sa človek rozhodol správne. Aby to nebolo minimalistické riešenie, ale najlepšie riešenie.


V skratke:
- sme povolaní k tomu, aby sme úprimne hľadali pravdu
- a maximálne využili všetky prostriedky k tomu, aby sme získali čo najlepšie subjektívne pochopenie objektívnej skutočnosti,
- aby sme aj toto naše pochopenie tým najsprávnejším spôsobom odovzdávali

Ďalšou otázkou je „tajomstvo“ v rôznych profesiách, ktoré nie je možné zjaviť. Spovedné tajomstvo v nijakom prípade, za žiadnych okolností nemôže byť zjavené (toto sa vzťahuje na kňaza).


Dôstojnosť ľudskej osoby a rešpektovanie jej dobrého mena

Opakom rešpektovania dobrého mena je ohováranie a osočovanie. Vo Svätom písme čítame:

Chráňteže sa neužitočného reptania, uchráňte si jazyk od ohovárok, lebo ani tajná reč neuniká trestu: ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu. (Múd 1:11)

Bráň ma pred zberbou ničomníkov, pred tlupou zločincov. Jazyk si brúsia ako meč,
ako šípy hádžu jedovaté slová, (Ž 64:3-4)

lebo sa proti mne otvorili ústa hriešnika a ústa podvodníka. Hovoria proti mne lživým jazykom, zahŕňajú ma nenávistnými rečami a napádajú ma bez príčiny. (Ž 109:2-3)

Pery nemúdrych hovoria o pochabostiach, kým múdri kladú svoje slová na vážky. (Sir 21:27-28)

Prenáhlený spor zapaľuje oheň; prenáhlená hádka vylieva krv; a (zradne) svedčiaci jazyk privádza smrť. (Sir 28:13)

Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. (Ef 4:25)

K téme klamstva sa vyjadrujú sv. Otcovia, sv. Augustín dokonca osobitným dielom. Pacem in terris 7, Gaudium et Spes 26: Právo na rešpektovanie dobrého mena je jedným z fundamentálnych práv ľudskej osoby.

V dnešnej dobe majú veľký vplyv práve média. Obzvlášť dnes by pravda mala byť v srdci každého žurnalistu. Každý, kto píše správy, by sa mal snažiť pravdivo informovať o tom, čo sa stalo. Sám novinár by mal vynaložiť všetky dostupné prostriedky na zistenie ale aj pochopenie pravdy aby ju mohol komunikovať. Má sa do max. možnej miery snažiť o objektivitu, t.z. že nie je neutrálny. Tým, že nesie pravdu, ktorá môže veľmi závažne ovyplyvňovať vývoj spoločnosti, nesie veľkú zodpovednosť. Rozlišujeme rôzne typy informácii:
 nevyhnutné (nemožno zamlčať)
 vhodné, užitočné (novinár má určiť či ich má komunikovať ostatným)
 zbytočné (môžu pomáhať aj škodiť, záleží aj od úmyslu s akým ich novinár komunikuje)
 škodlivé (namali by byť podávané)
Každý novinár by sa mal snažiť rozlíšiť, ako ktoré informácie podá.

Ohováranie: rozprávanie o zlých vlastnostiach iného v jeho neprítomnosti s úmyslom vytvoriť zlé meno o tom človeku.
Osočovanie: rozprávanie klamstva o inom.




2. OTÁZKY EKONÓMIE – HOSPODÁRSKY ŽIVOT

Súbor aktivít, ktoré majú za cieľ zadovážiť pre všetkých potrebné priemyselné a potravinové články nazývame hospodárstvo.
Pod ekonómiou rozumieme komplex inštitúcii a procesov, ktoré dokonale uspokojujú ľudské potreby prostredníctvom hmotných dobier a služieb, a umožňujú tak jednotlivcom, ako aj spoločenským organizáciam rozvoj podľa Božích úmyslov.

Kresťanská sociálna náuka do stredu svojej pozornosti kladie otázku etickej a filozofickej povahy: Aký je vnútorný a posledný zmysel ekonómie? Sociálna náuka Cirkvi predkladá sociálno-etické zásady pre hospodársky život. Predmetom sociálnej náuky Cirkvi je v úzkom zmysle slova mravný postoj človeka začleneného do hospodárskeho systému. Každá ekonomická akcia je výsledkom ľudského rozhodnutia a konania a preto podlieha mravnému zákonu.

Je vecou Cirkvi, aby aplikovala etické zásady na hospodársky život a na svet práce. Cirkvi musí ísť o to, aby sa ja hospodárstvo organizovalo s rešpektom k ľudskej dôstojnosti a aby prevládala sociálna spravodlivosť. Na základe etických noriem Cirkev skúma, či v existujúcich ekonomických vzťahoch neprišlo k porušeniu dôstojnosti človeka a práv pracujúceho človeka.

Podľa konštitúcie Gaudium et spes hospodárstvo musí byť v službe človeka. Vzhľadom na materiálne potreby človeka a na jeho duchovný rozvoj je potrebná hospodárska činnosť. Túto hospodársku činnosť však musí kontrolovať človek. V duchu spravodlivosti sa treba usilovať o odstránenie hospodárskych rozdielov vo svete. Úlohou hospodárstva je zabezpečiť dostatok živobytia a ľudsky dôstojný život všetkých vrstiev spoločnosti.


Zmysel hospodárstva vo svetle sociálnej náuky

Človek stvorený na Boží obraz je oprávnený vládnuť nad zemou a urobiť z nej dôstojný príbytok pre seba. Nesmie však prepadnúť svojvôli, bezuzdnosti a panovačnosti. Kresťan hľadí na pozemské veci ako na Boží dar. Pozemské dobrá, Boh určil pre celú ľudskú rodinu a nik nemá právo zbaviť ľudí prirodzeného práva na pozemské dobrá. Je prirodzeným právom človeka používať potrebné prostriedky pre rozvoj vlastnej osobnosti a pre svoje udržanie. Ostatné práva ako vlastníctvo či voľný obchod sa musia tomuto právu podriadiť.

Jednou charakteristikou hospodárskeho života je závislosť človeka od materiálnych dobier a ďalšou nedostatok, z ktorého vyplýva potreba šetrného hospodárenia. Dôležitá je v hospodárskom živote aj vzájomná spolupráca a rozdelenie práce. Z toho všetkého vyplýva, že autorom, stredobodom a cieľom hospodárstva (celého ekonomického života) je človek.

Zmysel hospodárkeho života spočíva predovšetkým v postupnom vytváraní materiálnych predpokladov, ktoré umožňujú jednotlivcovi, ako aj sociálnym organizmom dôstojný ľudský rozvoj. Encyklika Quadragesimo anno (75) k tomu poznamenáva, že: „hmotných dobier je treba toľko, aby vystačili uspokojiť potreby a prípustné pohodlie človeka a aby vytvorili pre neho šťastné podmienky života, ktoré nielenže neprekážajú čnostnému životu, ale ho skôr napomáhajú“.

Nad ekonómiou stoja ľudská dôstojnosť, manželstvo a rodina, kultúrne hodnoty a napokon najvyšší cieľ všetkých vecí, ktorým je Boh.

Katolícke sociálne učenie nepozná konkrétny ekonomický poriadok, to by prekračovalo jeho kompetenciu. Sociálne učenie Cirkvi je určenie princípov, ktoré slúži ako podklad pre spravodlivý hospodársky poriadok. Úlohou Cirkvi je všímať si, či dotyčné hospodárske systémy neprotirečia týmto princípom.

Pokiaľ ide o sociálne trhové hospodárstvo, možno povedať, že je tu v mnohých bodoch zhoda so sociálnym učením Cirkvi, najmä ak je reč o slobode, princípe spoločného dobra a subsidiarity. Ústrednú úlohu v sociálnom trhovom hospodárstve hrá podnikateľ a voľný trh má uspokojovať najrozmanitejšie požiadavky spotrebiteľov. Treba zdôrazniť, že úsilie po zisku podnikateľských subjektov sa musí orientovať na spoločné dobro. Sociálne trhové hospodárstvo má byť v službe spoločného dobra. Cirkev učí, že každé vlastníctvo v každom čase musí slúžiť spoločnému dobru. Zisk má slúžiť vytváraniu nových pracovných miest.
Soc. učenie Cirkvi ako podklad a pomoc pri budovaní spravodlivého ekonom. poriadku

Cirkev vidí v súkromnom vlastníctve základný princíp ekonomického poriadku. Od správneho riešenia otázky vlastníctva závisí existencia trvalého spoločenského poriadku. Rodiny a kláštory sú spoločenstvá, kde v určitom zmysle vládne poriadok spoločných dobier, a kde nemožno tak ľahko využívať druhých. Otázkou je, či by nemohli aj väčšie spoločenstvá (napr. farnosť) žiť v hospodárskom systéme spoločných dobier. Vo všeobecnosti sa táto myšlienka neprijíma.

V sociálnom učení Cirkvi má súkromné vlastníctvo prvoradý význam. Pod súkromným vlastníctvom rozumieme oprávnenie nakladať nejakou vecou. Toto právo sa musí priznať každému človekovi, pretože je to prirodzené právo. Katolícka Cirkev odôvodňuje právo na súkromné vlastníctvo viacerými argumentami:
- zodpovedá príkazu lásky: milovať samých seba
- zaručuje človeku nezávisloť, slobodu voľne konať
- je v súlade s ľudskou dôstojnosťou
- podnecuje človeka zodpovedne konať a vytvárať podmienky pre občiansku slobodu
- pomáha vyjadriť a určiť kompetenciu a zodpovednosť v rámci hospodárskeho systému
- zodpovedá ľudskej potrebe istoty, zabezpečenosti, je základom stability rodín (Pius XII.)
- oživuje hospodársku výmenu, obchod
- poskytuje človeku možnosť konať dobro v prospech iných (Klement Alxandrijský: Kde by sa vzala možnosť darovať niekomu dačo, keby nikto niečo viac nevlastnil?)

Negatívne následky kolektívneho vlastníctva:
- podporuje lenivosť a nechuť pracovať
- zapríčiňuje neporiadok, konfúziu v ekonómii (každý sa usilijue to čo patrí všetkým použiť pre seba)
- je zdromoj sociálnej nespokojnosti (vytvára nepriateľstvo medzi funkcionármi a masou pracujúcich)
- nebezpečná koncentrácia moci
- ohrozuje slobodu a ľudskú dôstojnosť

Garanciou pre ľudskú slobodu a dôstojnosť je súkromné vlastníctvo. Každý hospodársky poriadok sa musí budovať na súkromnom vlastníctve. Otázka súkromného vlastníctva je otázkou spravodlivého rozdelenia pozemských dobier.
Spoločné dobro všetkých má prednosť pred právom na súkromné vlastníctvo jednotlivcov alebo skupín.

Je úlohou štátu, aby umožnil každému prístup k súkromnému vlastníctvu v eticky zodpovedajúcich medziach, čiže privátne vlastníctvo sa musí podriaďovať požiadavkam spoločného dobra celej spoločnosti.

Podľa kresťanskej koncepcie súkromné vlastníctvo má dva aspekty resp. funkcie: individuálnu a sociálnu. Individuálna funkcia dobier tkvie v uspokojení každodenných potrieb človeka, ako aj rodiny, zabezpečuje osobný rozvoj jednotlivca a rodiny. Sociálna funkcia súkromného vlastníctva má za cieľ, aby všetky vrstvy obyvateľstva disponovali potrebnými hmotnými prostriedkami pre dôstojný život a mali možnosť získať trvalé dobrá. Súkromné vlastníctvo nemá byť absolútne. Kto teda svojou usilovnou prácou alebo šťastnými okolnosťami získal nadbytok, má ho veľkoryso použiť na prospech iným.

Štát má poslanie obhajovať záujmy súkromného vlastníctva. Cirkev mu priznáva právo zakročiť v otázkach súkromného vlastníctva, najmä v prípade zneužívania.

Poľnohospodárstvo

Naša epocha akoby zabudla na závažnosť poľnohospodárskeho sektoru, ale neprávom, pretože poľnohospodári sú prvým zdrojom obživy obyvateľstva. Oni sú tí, čo ako prví doslovne plnia Boží príkaz: „Podmanťe si zem!“. Svojou prácou preukazujú ľudstvu neoceniteľnú službu. Poľnohospodárstvo dorába pre život spoločnosti nevyhnutné dobrá. Negatívny jav opúšťania vidieka, najmä mladými je zapríčinený ekonomickou nerovnosťou medzi priemyslom, verejnými službami a poľnohospodárstvom.

Poľnohospodárstvo samo o sebe má stálu zodpovednosť za zabezpečovanie potrebnej výživy obyvateľstva. Vzhľadom na spoločné dobro všetkých obyvateľov v štáte, roĺníci a ich hospodárstva si stále zachovávajú svoj význam a aktuálnosť. Ukazuje sa teda potreba naliehavých zmien v poľnohospodárskom sektore.



3. ŠTÁT

Štát je po rodine ďalším spoločenstvom, čo podlieha časnému poriadku a čo pozostáva z množstva ľudí. Sociálny rozmer človeka sa najlepšie realizuje v občianskej spoločnosti. V rámci tejto civilnej spoločnosti sa formuje štát, ktorého úlohou je:
- integrovať jednotlivcov
- integrovať nižšie spoločenstvá

Sociálna náuka Cirkvi si spod zorného uhla etických zásad všíma pôvod a úlohy štátu, jeho moc a formy a v neposlednej miere aj vzťah kresťana a Cirkvi k štátu. Na Druhom vatikánskom koncile Cirkev zdôraznila svoju zodpovednosť voči štátu a spoločnosti a v duchu svojho poslania právo „vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku“ (GS 73).

Pod štátom sa všeobecne rozumie najvyššie a trvalé spoločenstvo s veľkým počtom ľudí, ktorých navzájom spojil dejinný vývoj, kultúra, reč a niekedy i biologické zväzky, a toto spoločenstvo žije na presne ohraničenom území.
Štát ako taký je budovaný na prirodzenom práve človeka, je subjektom autority a práva a má poslanie starať sa o pozemské dobro, a to čo najdokonalejšie.

Štát potrebuje:
 značné množstvo ľudí, ktorí chcú slobodným rozhodnutím žiť pospolu
 teritórium, na ktorom jeho obyvateľstvo trvalo žije
 právny poriadok, ktorý zaväzuje všetkých
 moc, aby mohol realizovať a chrániť právny poriadok – ide o štátnu autoritu

V demokratickom štáte autorita i právny poriadok podliehajú legislatívnej moci (parlamentu), výkonnej moci (vláde) a súdnej moci.

Štát a národ nie sú identické, štát môže pozostávať z viacerých národov. Národ je vo vyššej miere nositeľom istých kultúrnych, mravných a náboženských hodnôt ako štát. Spojenie s národom, vlasťou a rodným krajom je zdrojom života jednotlivcov nie len v materiálnej oblasti ale aj v duchovnej. Nie však v absolútnej miere - v zmysle slepého nacionalizmu. Kresťan vie, že jeho skutočná vlasť sa nachádza v nebi.

Môžu vzniknúť okolnosti, za ktorých sa človek (i kresťan) z nutnosti zriekne vlasti. Napríklad, ak by otec rodiny nebol schopný uživiť rodinu pre nepriaznivé ekonomické podmienky v rodnom kraji a ukázala by sa možnosť emigrovať, je mravne oprávnený urobiť tento krok. Iným príkladom je aj situácia človeka, ktorý vo svojej vlasti nemôže žiť slobodným náboženským životom. Ak sa mu naskytne možnosť emigrovať a tam žiť slobodne žiť, je oprávnený siahnuť po tejto príležitosti.

Vyhnanie z rodnej vlasti, deportácie, sú veľkou nespravodlivosťou a krivdou na ľuďoch.
Iná je situácia, keď sa niekto dobrovoľne musí vzdať miesta, kde sa narodil z vážnych dôvodov. Je to v tom prípade, keď ide o vyššie dobro spoločnosti, ktoré má prednosť pred dobrom jednotlivca a jedinec resp. skupina ľudí zostávajú vo vlasti, ale pre dobro spoločnosti musia opustiť rodný kraj (napr. budovanie ciest, letísk, priehrad...). Štát je v takomto prípade povinný odškodniť postihnutých občanov a pomôcť im vybudovať nový domov.

Štát je povinný zabezpečiť novú existenciu (domov) dôstojnú človeka aj ľuďom, ktorí stratili svoju vlasť následkom medzinárodných dohôd, vojnových konfliktov alebo boli z nej vytlačení.



Pôvod a zmysel štátu

Pôvod štátu treba vidieť priamo v ľudskej prirodzenosti. Na to, aby človek mohol rovzinúť svoje vlastné sily a schopnosti a dosiahnúť svoj cieľ, je potrebný taký rozsiahly útvar ako štát. Keďže Boh stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, štát je nepriamym postulátom Božej vôle.

Aj Druhý vatikánsky koncil podčiarkuje, že štát vyplýva z ľudskej prirodzenosti a má presne vymedzený cieľ:
(GS 74) Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské vrstvy tvoriace občiansku pospolitosť si uvedomujú svoju neschopnosť vybudovať sami osebe plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali na čoraz lepšom zabezpečení všeobecného dobra. Za tým cieľom utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Politické spoločenstvo jestvuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel a z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právo. Verejné blaho však spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť. Lenže v politickom spoločenstve sa zoskupujú mnohí a všakovakí ľudia, ktorí sa oprávnene môžu kloniť k rozličným mienkam. Aby sa teda politická pospolitosť nerozcapartila tým, že každý sleduje len svoj vlastný náhľad, je potrebná autorita, ktorá by usmerňovala sily všetkých občanov k spoločnému dobru, nie mechanicky a despoticky, ale predovšetkým ako mravná sila, ktorá sa opiera o slobodu a o zmysel pre zodpovednosť za prevzaté úlohy a povinnosti. Je teda jasné, že politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto tvoria časť Bohom stanoveného poriadku, hoci určenie politického režimu a výber vedúcich činiteľov sa ponecháva na slobodnú vôľu občanov.

Štát má napomáhať dosiahnuť človekovi svoj cieľ. Štát chráni vnútorný poriadok, pokoj a istotu na vlastnom území. Štátna autorita je vo vlastnom štáte ochrancom vlastníctva a života pred násilím, ako aj proti nepriateľským útokom zvonka. Zmyslom a úlohou štátu je nepochybne zabezpečovať sociálne a hospodárske istoty.

Katolíckemu chápaniu pôvodu a zmyslu štátu protirečí:
 teokratický výklad štátu, teokracia predstavuje štát ako čosi božské
 teória Nikolasa Machiavelliho, ľudí považuje za egoistov, plebs a iba mocný panovník je schopný vládnuť nad človekom-egoistom (moc je dôležitejšia ako morálka)
 koncepcia Tomáša Hobbesa, chápe človeka ako vlka a na to, aby nevznikla priveľká rivalita a chaos, je potrebný štát, štát vníma ako obranu proti egoizmu jednotlivcov
 teória Jeana-Jacquea Rousseaua, jednotlivec je sebestačný a pokojamilovný, pri budovaní štátu sa uplatňuje všeobecná vôľa
 teória Martina Luthera, postavená na presvedčení, že ak by prvý človek neupadol do hriechu, tak by ľudia žili v pokoji aj bez štátu, úlohou štátu je zamedzovať alebo likvidovať zlo zapríčinené hriešnym egoizmom
 súčasná protestantská náuka o štáte, zahŕňa dvojaký element – štát sa vysvetľuje ako božie správcovské usporiadanie a štátna autorita je zvýraznená „božími funkcionármi“ prostredníctvom ktorých Boh neviditeľne spravuje svet, funkciou štátu je prekaziť zlo, protestatnská náuka veľmi vyzdvihuje moc štátnej autority, dokonca i silnú ruku, ktorá je schopná držať egoizmus na uzde, v niektorých štátoch je aj dnes prítomné protestantské učenie o dvoch kráľovstvách, ktoré podporuje spojenectvo cirkvi a štátu


Moc a autorita v štáte

Moc a autorita sú výrazom prirodzeného práva. Pod pojmami moc a autorita v štáte i štátu rozumieme moc usmerňovať chod všetkého, čo je potrebné na dosiahnutie základného cieľa štátu, t.j. spoločného dobra.
Iba silný riadiaci orgán dotyčného štátu je schopný viesť občanov v ich rozdielnosti, zaručiť dosiahnutie spoločného dobra a umožniť všetkým jednotlivcom, rodinám a parciálnym spoločenstvám plný rozvoj. Silným riadiacim orgánom sa nemyslí diktatúra, štátna moc, ktorá rešpektuje a chráni slobodu občanov, môže byť nepochybne silná.

Vlastnosti, ktoré prináležia štátnej moci a autorite:
- jednotná
- plná, nie v zmysle, že sa mieša do všetkých oblastí života spoločnosti, ale plná moc štátu sa najlepšie uplatňuje v kompetencii a starostlivosti o spoločné dobro obyvateľstva
- zvrchovaná (suverénna), v otázke riešenia spoločného dobra musí byť najvyššiou a nezávislou inštitúciou, musí byť nezávislá aj od iného štátu
- donucovacia, musí disponovať nevyhnutnými prostriedkami na odstránenie vnútorných aj vonkajších javov, ktoré znemožňujú dosahovať spoločné dobro (je oprávnená aj z teologického hľadiska, lebo ľudský egoizmus ako dôsledok dedičného hriechu znemožnil dosahovať spoločné dobro v štáte, ak by tento nemohol prinucovať občanov, aby prispievali svojím podielom k budovaniu spoločného dobra – štát vzhľadom na svoju základnú úlohu zabezpečovania spoločného dobra má právo ukladať finančné poplatky, dane, pričom bremeno poplatkov musí byť únosné v duchu sociálnej spravodlivosti a vylúčením zneužitia)
- obmedzená, nesmie porušovať základné práva ľudskej osoby, samobytnosť rodiny a oprávnené záujmy parciálnych spoločenstiev
- nie je cieľom sama sebe, má slúžiť občanom

Podľa katolíckej koncepcie, ktorýkoľvek nositeľ (subjekt) štátnej moci si ju nadobúda na základe poriadku určeného Bohom (tým sa netvrdí, že dotyčný nositeľ moci a autority je priamo volený a poverený samým Bohom).

Štátna moc a autorita nie je iba v rukách vlády, ale aj sčasti v rukách ľudu. Katolícki teológovia od 16. stor. rozvíjali princíp suverenity ľudu, ktorému bol priaznivo naklonený aj Pius XII..
Existuje rozdiel medzi autoritou štátu a autoritou Cirkvi. Cirkevná autorita a služobná moc pochádzajú od Krista (zhora). Autorita a moc v štáte pochádzajú zdola a sa sčasti nachádza v rukách ľudu. Cirkev oficiálne nezastáva princíp ľudovej zvrchovanosti. Suverenita neprináleží jednotlivcom alebo skupine jednotlivcov, ale iba všetkému ľudu, ktorý stelesňuje výkon svojej moci a autority hlasovaním vo voľbách.

Štát ako taký nejestvuje bez ústavy, ale predpokladá ústavu ako základný právny poriadok. Štátna ústava je zbierkou základných pozitívnych zákonov budovaných na prirodzenom zákone, ktoré udávajú formu štátneho zriadenia a zaväzujú občanov aj vládnych predstaviteľov.


Demokratická forma štátu

Demokratická forma štátu najviac zopovedá dnešnému mysleniu a cíteniu. Vyrastá z požiadavky organizovať výkon vládnej moci takým spôsobom, aby sa zaručila zvrchovanosť ľudu a aby vládne mechanizmy slúžili na prospech samého ľudu.

Typy demokracie podľa účasti občanov na moci:
• priama, občania rozhodujú voľbami, referendom, plebiscitom a pod. o mnohých otázkach a opatreniach
• nepriama, rozhodnutia vykonávajú zvolení zástupcovia
• obmedzená, ak v učitých otázkach nemôžu rozhodnúť občania, ale výlučne vláda
• neobmedzená

Typy demokracie podľa ôsob, ktoré sú nositeľom moci a autority a najvyššími reprezentantmi v štáte:
• monarchistická demokracia
• republikánsko-prezidentská demokracia

Učiteľský úrad Cirkvi, ako aj sociálne učenie sa už viackrát vyjadrili k otázke demokratického systému. V prvom období demokratického hnutia (začiatok 19. stor.) si Cirkev uchováva veľmi rezervovaný úsudok, priam negatívny. V ďalšej fáze historického vývoja Cirkev zaujala voči demokracii zmierlivejší postoj. Uznala možnosť a legitímnosť demokracie (aj iných foriem štátu) za predpokladu, že sa demokratické štátne zriadenie bude usilovať o spoločné dobro v štáte a nebude okliešťovať Cirkev v jej evanjelizačnom poslaní. V posledných desaťročiach Učiteľský úrad Cirkvi uznal pozitívne stránky a výhody demokratickej formy štátu bez toho, aby absolutizoval túto formu štátu a nevidel i jej nebezpečenstvá.
Pius XII. videl v demokracii možnosť chrániť dôstojnosť a slobodu občanov. Demokracia si ale vyžaduje určitú vyspelosť obyvateľstva.


Cirkev uznáva demokratickú fromu štátu, ak zaručuje dôstojnosť a slobodu ľudskej osoby, aj prirodzené práva človeka.

Pozitívne prvky demokratického systému:
- uznávanie dôstojnosti a slobody ľudskej osoby
- možnosť občanov aktívne spolupracovať na zabezpečovaní spoločného dobra
- rozdelenie moci
- príležitosť občanov spolupracovať na vedení štátu, čo zabraňuje zneužitiu moci jednostrannými rozhodnutiami politikov
- predpokladom skutočnej demokracie je predovšetkým mravná výška reprezentantov štátnej moci

Riziká demokratického systému:
- nedostatočná mravná výška reprezentantov štátnej moci
- väčšina sa nemusí automaticky rozhodovať pre najlepšiu voľbu
- zneužitie slobody

Kresťan má zodpovedne spolupracovať v demokratickom vládnom systéme a napomáhať dosiahnutiu spoločného dobra občanov. Vyžaduje si to spravodlivosť a láska.
(GS 30) Prenikavé a rýchle premeny vyžadujú so zvýšenou naliehavosťou, aby sa nikto neuspokojil s čisto individualistickou etikou z nepozornosti voči vývoju vecí alebo z tupej zotrvačnosti. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa plnia čím ďalej tým lepšie vtedy, keď každý, pričiňujúc sa o spoločné dobro podľa svojich schopností, so zreteľom na potreby iných, napomáha a podporuje aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka.
Kresťan prispieva aj k formovaniu verejnej mienky, ktorá hrá významnú rolu v demokratickom štáte. Robí tak v zhode s evanjeliovými princípmi a učením Cirkvi. Kresťan je povinný využiť hlasovacie právo a platiť dane a iné poplatky v demokratickom štáte.
(GS 75) Nech sú teda všetci občania pamätliví na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra.
V duchu evanjelia a podľa zásad sociálneho učenia Cirkvi patrí kresťanským laikom presadzovať a brániť kresťanské princípy v politickej práci.

Odpor (neposlušnosť) štátnej moci možno prejaviť:
 keď štátna autorita zámerne zneužíva svoju moc
 keď ničí spoločné dobro štátu
 keď postupuje nespravodlivo voči svojim podriadeným

(GS 74) Ak však verejná moc, prekročiac svoju kompetenciu, utláča občanov, nech občania nedomietajú to, čo si objektívne vyžaduje verejné blaho; ale nech im je dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu verejnej moci, v medziach prirodzeného zákona a zákona Evanjelia. Konkrétny spôsob, akým politická pospolitosť organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa rozmanitého svojrázu národov a ich historického vývoja. No vždy sa majú usilovať o formovanie vzdelaného človeka, na osoh celej ľudskej rodiny.


Cirkev a štát

Cirkev a štát sú rozdielne, autonómne inštitúcie. Sú nezávislé od seba, nepodriaďujú sa jeden druhému.
(GS 76) Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na žiaden politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou trascendentnosti ľudskej osobnosti. Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a samosprávne. Ale obidve, i keď z rozličného titulu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť tým účinnejšie vykonávať na osoh všetkým, čím lepšie budú medzi sebou udržovať zdravú spoluprácu, ktorá berie do úvahy aj miestne a časové okolnosti. Veď človek sa nedá vtesnať len do časového poriadku, ale si v plnej miere zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách.

Rozdiely medzi štátom a Cirkvou:
- štát je budovaný na prirodzenom práve, Cirkev patrí do nadprirodzeného poriadku
- cieľom štátu je zveľaďovať pozemské dobro občanov, cieľ Cirkvi je nadprirodzená spása ľudí
- štát vo svojej štruktúre a svojím zriadením podlieha historickému vývoju a zmenám, Cirkev vo svojom hierarchickom usporiadaní korení v Božom pláne

Vzájomné vzťahy (spojivá) štátu a Cirkvi:
- majú rovnaký pôvod v Bohu
- starajú sa o toho istého človeka (jeho prirodzenú a nadprirodzenú dôstojnosť)
- majú hlásať a chrániť mravný poriadok

Najideálnejšia forma vzťahov medzi štátom a Cirkvou je rozumná spolupráca, ktorá prirodzene predpokladá obapolnú nezávislosť. Spolupráca je len vtedy možná, ak štát rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby a zaručuje náboženskú slobodu.



4. SPOLOČENSTVO NÁRODOV

Cirkev so záujmom podporuje úsilia o vytváranie medzinárodného spoločenstva na duchovných a mravných, ako aj právnych, ekonomických a kultúrnych zásadách. V duchu svojej sociálnej náuky vyzýva všetky národy k spolupráci a bratskosti.


Postoj Cirkvi k otázke spoločenstva národov

Cirkev sama osebe sa vyznačuje univerzálnosťou, katolicitou. Už pápež Pius XXII. a po ňom ďalší pápeži vyslovovali potrebu budovať medzinárodnú jednotu, ktorá nachádza svoje odôvodnenie v spoločnom pôvode, prirodzenosti a cieli celého ľudského rodu, a zároveň jej budovaním sa vyhnúť konfliktom a neznášanlivosti každého druhu.

Pápež Ján XXIII. videl, že medzinárodné vzťahy sa tak rozvinuli, že nijaká krajina nie je schopná riešiť svoje sociálne problémy nezávisle od iných krajín. V encyklike Pacem in terris predkladá univerzálne a nedoknuteľné ľudské práva (a im korešpondujúce povinnosti) ako základ, na ktorom možno najistejšie budovať svetové spoločenstvo.

Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes naliehavo podčiarkuje potrebu medzinárodnej spolupráce. Cirkev sa zasadzuje za medzinárodnú spoluprácu, aby sa tak mohla zmierniť nesmierna bieda vo svete a predišlo sa vojnám. Cirkvi ide o to, aby sa vytvorila efektívna medzinárodná sieť spolupráce medzi rozličnými krajinami a aby sa koordinovala pomoc bohatých krajín krajinám odkázaným na pomoc.

Pápež Pavol VI. sa v encyklike Populorum progressio zasadil za solidárnu spoluprácu medzi národmi.


Rozvoj národov a úspešná medzinárodná spolupráca ako záruka pokoja vo svete

Podľa Jána Pavla II. sa má vzájomná závislosť národov premeniť na skutočnú solidaritu, ktorá stojí na princípe, že pozemské dobrá patria všetkým. Solidarita je potom „cestou k mieru a zároveň aj k rozvoju“ (Sollicitudo rei socialis 39). V encyklike Centesimus annus zdôrazňuje, že existuje spoločná zodpovednosť za vyvarovanie sa vojne aj kolektívna zodpovednosť za podporovanie rozvoja.


Poteba organizovanosti v rámci spoločenstva národov

Z prirodzenej jednoty ľudskej rodiny vyplýva potreba organizovanosti, aby sa tak mohli dosiahnuť vytýčené ciele – spoločné dobro, rovoj a pokoj národov. Ľudstvo ako právne spoločenstvo je schopné uplatňovať svoju autoritu len vtedy, ak si vytvorí náležité organizačné štruktúry. K vytvoreniu účinnej celosvetovej organizácii nabádal už pápež Pius XII. a táto požiadavka zodpovedá Božej vôli. V konštitúcii Gaudium et spes sa podčiarkuje, že je nutné zriaďovať medzinárodné ustanovizne a v nich spolupracovať, aby sa tak mohlo účinnejšie potlačiť zlo vo svete.

Roku 1945 vznikla celosvetová významná inštitúcia – Organizácia spojených národov, ktorá si stanovila za cieľ bezpečnosť národov, pokoj vo svete a podporu medzinárodnej spolupráce a jej významným činom je vypracovanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948).



5. ETIKA PODNIKANIA

Morálna teológia resp. kresťanská etika ponúka jednotlivé princípy alebo normy, ktoré sú potom odvodené a dajú sa aplikovať v konkrétnych okolnostiach. Tieto princípy, ktoré sa ponúkajú v kresťanskej etike slúžia na usporiadanie spoločnosti a to nie len spoločnosti ako takej ale aj vzhľadom k podnikateľskému prostrediu.

Cieľom sociálnej náuky Cirkvi nie je presne skúmať to čo mi zažívame, ale predovšetkým ponúknuť orientáciu pre lepšie vykonávanie jednotlivých rozhodnutí práve v tomto podnikateľskom prostredí. Poslaním kresťanskej etiky nie je dávať konkrétne poučenie ale všeobecné normy, ktoré majú pomáhať v orientácii v jednotlivých rozhodnutiach.

Jednotlivé normy resp. princípy, ktoré sú predkladané slúžia ako referenčné vztyčné body. Je to slobodné svedomie jednotlivca, ktoré aplikuje tieto normy resp. hodnoty skryté v týchto normách na konkrétne rozhodovanie sa, teda na vyjadorvanie súdu nad skutkom, ktorý sa koná alebo už bol vykonaný. Nejde o tzv. morálku noriem (predkoncilovú).

Z kresťanského pohľadu sa pridáva už viac krát spomínaný fakt, že človek má stále tendenciu k dokonalosti, ku ktorej sme boli v krste povolaní všetci. Sme povolaní k plnosti života, k svätosti, tak ako to vyjadruje Božie Zjavenie. Vo väčšine prípadov sa toto povolanie k svätosti uskutočňuje skrze profesionálnu prácu (porov. LG). Práve preto sa morálna teológia snaží dať orientáciu pre uskutočnenie tohto povolania. Dáva jednotlivé princípy, ktoré nám majú pomáhať lepšie uskutočňovať naše povolanie k svätosti.

Jeden z problémov prítomných v hospodárskej sfére, ktorý je aj etickým problémom je problém investovania do jednotlivých zdrojov. Ján Pavol II. v Centesimmus annus (35) hovorí, že „Cirkev uznáva a rozpoznáva správnu funkciu zisku ako dobrého ukazovateľa chodu celej firmy.“ Avšak ďalej v tom istom bode poukazuje, že „nie iba zisk je jediným ukazovateľom. Stratégia celej akéjkoľvek firmy, s ktorou je spojené investovanie, nemôže byť absolútne determinovaná iba ziskom, ktorý sa chce dosiahnúť.“

Jednotlivé štúdie o firemnej stratégii upozorňujú, že nie je možné sa obmedziť iba na bezprostredný záujem, ktorý nasleduje a ktorý je spojený s touto konrétnou investíciou. Hovorí sa aj o tzv. humanizácii samotných investícii. Jedná sa predovšetkým o rešpektovanie ľudskej dôstojnosti aj v tejto podnikateľkej sfére vzhľadom na investovanie.
(KKC 2407) V ekonomickej oblasti si úcta k ľudskej dôstojnosti vyžaduje uplatňovanie čnosti miernosti, aby sa zmierňovala náklonnosť k dobrám tohto sveta. Aj čnosti spravodlivosti, aby sa chránili práva blížneho a doprialo sa mu, na čo má nárok, a tiež čnosti solidárnosti v zmysle zlatého pravidla a Pánovej štedrosti, ktorý, "hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili" (2 Kor 8,9).

Novým problémom je problém medzinárodného investovania.
(GS 65) Hospodársky vývoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu neveľa ľudí alebo skupín, majúcich priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva alebo niekoľkých mocnejších národov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a - na medzinárodnom poli - všetky národy mohli mať činnú účasť na jeho usmerňovaní. Priam tak je potrebné koordinovať dobrovoľné podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s podnikmi verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať.

(GS 70) Čo sa týka investícií, tie majú byť zamerané na to, aby zabezpečili pracovné možnosti a dostatočný zárobok súčasnému i budúcemu obyvateľstvu. Všetci, čo rozhodujú o týchto investíciách a organizácii hospodárskeho života - ako jednotlivci, tak aj spoločnosti a verejné vrchnosti - majú mať tento cieľ pred očami a musia si uvedomiť svoju ťažkú zodpovednosť: na jednej strane dbať o to, aby sa zaistili potrebné prostriedky na slušné živobytie tak pre jednotlivcov, ako aj pre celú pospolitosť, na druhej strane hľadieť do budúcnosti a postarať sa o náležitú rovnováhu medzi požiadavkami terajšej individuálnej i hromadnej spotreby a nutnosťou investovať pre generáciu, ktorá má prísť. Nech sa vždy prihliada aj na naliehavé potreby hospodársky menej pokročilých národov a krajov. Čo sa týka meny, treba sa varovať poškodiť záujmy svojho vlastného národa, ako aj iných národov. Treba okrem toho urobiť opatrenia, aby tí, čo stoja slabo z hospodárskej stránky, sa nespravodlivo nepoškodzovali zmenou hodnoty peňazí.


(KKC 2438) Je mnoho príčin náboženskej, politickej, ekonomickej a finančnej povahy, ktoré prispievajú k tomu, že "sociálna otázka má dnes svetový rozsah".177 Solidárnosť je nevyhnutná medzi národmi, ktorých politika navzájom súvisí. A ešte nevyhnutnejšou sa stáva preto, aby sa urobila priehrada "zvráteným mechanizmom", ktoré sú prekážkou rozvoja menej rozvinutých zemí.178 Nesprávne, alebo dokonca úžernícke finančné systémy179, nespravodlivé obchodné vzťahy medzi národmi ako aj zbrojné závody treba nahradiť spoločnou snahou zmobilizovať zdroje pre ciele mravného, kultúrneho a ekonomického rozvoja tak, že sa znovu budú "definovať priority a stupnice hodnôt".180

(KKC 2440) Priama pomoc je primeranou odpoveďou na bezprostrednú a mimoriadnu potrebu, ktorú spôsobila napríklad prírodná katastrofa, epidémia a pod. Lenže tá nestačí na nápravu ťažkých škôd, vyplývajúcich zo situácie najvyššej núdze, ani na trvalé zabezpečenie nevyhnutných potrieb. Je potrebné reformovať aj ekonomické a medzinárodné finančné ustanovizne, aby viac oživili výhodné vzťahy s menej rozvinutými krajinami.181 Treba podporovať úsilie chudobných krajín, ktoré pracujú na svojom zveľadení a oslobodení sa.182 Toto učenie vyžaduje, aby sa aplikovalo osobitne naliehavo v oblasti poľnohospodárstva. Roľníci, najmä v treťom svete, predstavujú prevažne masu chudákov.

Vo finančnom systéme ide predovšetkým o realizovanie zodpovednosti a tá sa uskutočňuje skrze solidaritu, ktorá nie je iba čistým sentimentom ale stálou a trvalou determináciou snahy o spoločné dobro. Má byť snahou všetkých a každého pretože všetci sme navzájom zodpovední za všetkých.

Investovanie je jedno zo závažných a nie ľahkých rozhodnutí a preto môžeme hovoriť o morálnosti investícii. Pri kúpe tovaru sa finacie istej osoby dostávajú do systému, v ktorom môžu byť zneužité na isté investície, s ktorými osoba kupujúc si konkrétnu vec nesúhlasí a môže byť aj priamo proti nim. Človek kupujúc si práve jednu vec, sa dostáva do systému, s ktorým nemusí súhlasiť, ale už určitým spôsobom na ňom participuje a má na ňom aj určitú zodpovednosť.

Sociálne magistérium vyhlásilo, že každá investícia je morálnym a úplným rozhodnutím. Každá investícia, každé rozhodnutie nie je iba ekonomickým rozhodnutím, ale je predovšetkým rozhodnutím kultúrnym a určite aj morálnym. Práve preto sa dôsledky takýchto rozhodnutí (investícii) prejavujú ako na osobnej tak aj na spoločenskej úrovni. Tomuto princípu slúži morálna reflexia, ktorá je akoby prostredníkom medzi konkrétnosťou života a všeobecnými normami, ktoré sa ponúkajú v sociálnej náuke Cirkvi. Znamená to, že sociálna náuka Cirkvi chce ponúknuť nevyhnutnú orientáciu k ideálu.

Magistérium dáva veľmi všeobecné normy, vyjadruje veľmi všeobecné hodnoty, ktoré práve v konkrétnosti každodenného života sú niekedy veľmi ťažko aplikovateľné z dôvodu ťažkej pochopiteľnosť konkrétnej realizácie hodnoty ako takej pri rozhodnutí.

Morálna teológia predložila 6 princípov, ktoré môžu pomôcť pri realizácii morálnych hodnôt v každodennom živote:
1. nie je možné investovať do nemorálnych aktivít alebo používať zdroje pochádzajúce z nemorálnych aktivít - aby bola investícia dobrá musí spĺňať 2 podmienky:
- cieľ, ku ktorému je zameraná musí byť sám v sebe dobrý
- dovoľuje spolupracovať na spoločnom dobre
2. nie je vždy vhodné obdržať najväčší finančný zisk vo všetkých investíciach
3. peňažný zisk nejakej investície nie je jediným parametrom, podľa ktorého sa rozhodujeme
4. nemôžeme hovoriť, že existujú neutrálne investície, lebo všetky investície majú etickú dimenziu - najprv je nutná základná voľba robiť dobré rozhodnutia ale tá musí byť nasledovaná konkrétnymi dobrými rozhodnutiami, treba pamätať na rešpektovanie ľudskej osoby a cieľom má byť vytvorenie pracovných príležitostí
5. investícia pôsobí na konkrétne osoby a v konkrétnych spoločenských oblastiach, v ktorých firma, ktorá investuje pôsobí (plat, rešpektovani zákonov, používanie reklamy, vzťah ku kultúre)
6. v konečnom dôsledku každá jedna investícia vplýva na etickú kvalitu osoby alebo spoločnosti, ktorá investuje – každé jedno rozhodnutie determinuje subjekt, ktorý ho vykonáva a zároveň môžeme hovoriť o dvojitom efekte: tranzitívny a retranzitívny, čiže vplýva na spoločnosť a samotný subjekt

piatok 14. mája 2010

O myšiach a ľuďoch alebo Bratislava nahlas!

Požičali sme si od John Steinbecka a od Marata slovenskej nežnej revolúcie tituly ich diel. Román O myšiach a ľuďoch síce hovorí o priateľstve dvoch mužov, ale nám ako aforizmus môže priblížiť pohľad Židov na ostatných ľudí a na antisemitov, ktorí podľa ich názoru nenávidia a chcú zahubiť všetkých Židov, zo závisti k ich úspechom a neopakovateľným génom a dielo Fedora Gála a spol. pomôže nabrať odvahu povedať Nahlas, čo si mlčiaca väčšina myslí.
Nechystáme sa obhajovať pred kýmkoľvek z niečoho, čo sme mali vykonať a čo nám ani nikdy neprišlo na um. Priznávame však, že ak používanie slova Žid a Židia je antisemitizmus, tak nasledovný príspevok je plný antisemitizmu.
My si to však nemyslíme, pretože nepíšeme z nenávisti k ľuďom, ani k myšiam.
Píšeme o ľudskom pokrytectve a pretvárke, o nemorálnom šliapaní ľudí po hlavách iných ľudí z nízkych pohnútok, snažíme sa pochopiť povýšenosť ľudí nad inými a absolútnu stratu empatie, keď sa nevedia vžiť do pocitov svojich blížnych a pokojne ich pripravia o budúcnosť, o ich výsledky práce, o to, čo majú len preto, aby nasýtili svoj egoizmus. Pokrytectvo je aj dvojaký meter pre pomenovanie tej istej činnosti inými slovami.
V tejto súvislosti často v príspevkoch používame metaforu ako takíto bezcharakterní ľudia túžia dospieť "k sláve na zemi a na nebesiach" za každú cenu, úplne bez hanby a morálky.
Píšeme o myšiach, ktoré nepracujú, len vyžierajú plné komory a rozširujú si svoje chodby a svoje sklady v poliach pre seba a pre svojich potomkov. A nie sú to len Židia.
V diskusiách sa nás pýtajú, čo máme proti Židom, v čom nám tak veľmi ublížili, prečo ich tak nenávidíme, že s nimi utierame dlážku, že ich neustále pranierujeme. A konkretizujú, čo nám urobil Pavel Mešťan, Zuzana Szatmáry, Štefan Hríb a celá plejáda nami spomínaných ľudí?
Musíme čitateľov i autorov otázok sklamať.
Neurobili nám nič. Mnohých spomínaných ľudí nepoznáme ako "živých" ľudí, nepoznáme ich v tom význame ako všetci chápeme známosť s niekým. Nikdy sme sa s nimi nestretli ako sa stretávame s ľuďmi pri káve, v spoločnosti, v práci, na pikniku. Nikdy nám nijako neublížili a nič nám nemohli vziať, pretože nikdy sme za ničím, čo oni považujú za svoje hodnoty, nebažili.
Stretli sme ich v ich práci, pri prednáškach, stretli sme ich na sympóziách, konferenciách, na recepciách a pri iných formálnych záležitostiach, kde sme s úžasom pozorovali ich správanie. Nie však zo spoločenského hľadiska. Bontón nie je ich slabá vlastnosť. Aj sme spolu prehodili pár zdvorilostných fráz.
Myslíme si, že to je málo na nenávisť a málo na to, aby sme ich chceli zosmiešňovať v bájkach na našom blogu pre ich osobu (Argumentum ad Hominum). Podobne sme stretli tisícky a tisícky iných ľudí, ktorí nám neutkveli v pamäti. Kritizujeme ich slabosti, ich vlastnosti a správanie sa voči ostatným. Pavol Traubner sa snáď recepciami živí. Vždy na každej zastupuje niekoho.
K objasneniu toho o čom píšeme, položíme rečnícku otázku: "Keby ste chceli niečo napísať o ľudskom pokrytectve a absolútnej bezcitnosti voči ostatným ľuďom, ktorí za socializmu trpeli - no nevybrali by ste príklad Pavla Mešťana?"
Človeka, ktorý bol počas socializmu hlavný ideológ Komunistickej strany Slovenska, človeka, ktorý bol najbližším spolupracovníkom nedávno zosnulého Vasiľa Biľaka a radil režimu ako gniaviť ľudí, ktorí odporovali komunistickému režimu a človeka, ktorý pomáhal udržať moc komunistov?
Človeka, ktorý dnes patrí do skupiny najbližších spolupracovníkov Róberta Fica a radí mu ako gniaviť ľudí a získať moc pod kepienkom ochrany ľudských práv v "demokratickom" režime? Veď aj jeho spolukomunista Miloslav Kusý, ktorý zo strany vyskočil skôr, sa na také pokrytectvo nemohol pozerať.
Je to náhoda? Pozrite si člena za členom Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a osobitne predsedov výborov. Ani jeden z nich nebol v socializme prenasledovaný. Naopak.
Všetci si spokojne žili na komunistických úradoch, v diplomacii, v protialkoholických liečebniach, či už ako terapeuti alebo ako pacienti alebo ako herci, novinári, sociológovia, historici.
To, že tam nájdete možno piatich, ktorí nemajú židovský pôvod, je určite váš odporný antisemitizmus a závisť, že sú to schopnejšie Myši ako ste vy Ľudia a dokážu si vždy a v každom režime zabezpečiť teplé dobré miestečko, kde sú najlepšie syry nazhromaždené slovenským národom.
Zase nás obvinia z konšpirácie, ale nie je ten Róbert Fico vlastne rovnako úsmevný ako Vasiľ Biľak a obaja sa nechajú hojdať v kolíske svojej márnomyseľnosti tými istými ľuďmi?
Predtým komunistami, dnes ľudskoprávnymi aktivistami.
Smiešne útoky SME a Týždňa proti Róbertovi Ficovi sa potom javia len ako akési divadielko pre masy odvádzačov daní na pekné a tučné životy myší. Alebo bojom myší Miloslava Kusého proti skupine myší Pavla Mešťana. Nie však bojom medzi obyčajnými ľuďmi.
Róbert Fico im to vedome umožňuje a už sa po prezidentovaní vidí ako ho budú Židia podporovať v kandidatúre na Predsedu Európskej komisie. Smiešne? Možno. V každom prípade sa mali pokrytci dobre za komunistického režimu a majú sa dobre aj za vlády Róberta Fica.
Čudujete sa, že všetci broja proti Slovenskému štátu, proti Jozefovi Tisovi a proti tým, čo nechcú Európsku úniu, kde celosvetový Zbor židov vyžiera celé národy?
Čudujete sa, že nás vystríhajú pred Marianom Kotlebom a všetkými tými izmami a fóbiami, z obavy, že ich odtrhnú od prameňa? Že im zavrú komoru a nedostanú sa k syru? Že broja proti Jánovi Sokolovi, ktorý povedal, že za Slovenského štátu bolo dobre? No, nebolo!

My sa tiež nedivíme, keď si uvedomíme, že len za Slovenského štátu neboli poradcami a myšami. Nepopierame, že neboli vtedy prenasledovaní. A máme k obetiam holokaustu úctu. Ale robiť z toho každý deň, týždeň, mesiac celonárodnú tryznu je neúcta k ostatným mŕtvym a padlým. Potom to už nie je nič iné ako nekrofilný obchod v prospech živých potomkov.
No nepoužívali by ste pri písaní o ľudských neduhoch príklady, ktoré pochopí každý čitateľ? To, že sa kritizovaní ohradzujú, je úplne normálne. Veď ani v La Fontainových bájkach, ktorý patril medzi filozofické hnutie moralistov, sa tí zosmiešnení nesmejú, ale zúria. A to nie sú Židia.

Takže odpoveď pre tých zvedavých:
"Nenávisť nie je v bájkach o myšiach a ľuďoch, ale v označovaní antisemitizmom všetkého, čo len trochu zaváňa moralizovaním činov Židov."

Tri sociálne svety

Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite.

Profesor Jan Keller, vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, ktorú redakcia Slova s jeho dovolením spracovala z audiovizuálneho záznamu. Autor v úvode prednášky nazvanej Arogancia financií povedal, že názov bol klamlivá reklama, nehovoril najmä o arogancii financií, ale načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety.

Začneme údajmi z knihy Horsta Afhelda Wirtsschaft, die arm macht, Hospodárstvo, ktoré plodí chudobu. Hovoria o tom, prečo je v kríze sociálny štát. Ide o vývoj príjmov v Nemecku od roku 1950 do roku 2000. Priemerný Nemec zbohatol za druhú polovicu 20. storočia sedemnásobne. Priemerný Nemec neexistuje, sedemnásobné zbohatnutie vzniklo tak, že hrubý domáci produkt za toto obdobie sa vydelil počtom Nemcov.
Deväťdesiat percent aktívnych Nemcov je v zamestnaneckom pomere a tí zbohatli v priemere dva- až trikrát. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy zbohatli za ten čas dvanásťnásobne. Priemer dvanásťnásobného zbohatnutia bohatých a dvoj- až trojnásobného zbohatnutia 90 percent Nemcov dáva číslo 7. To je polovica tohto príbehu, ktorý sa udial v Nemecku. Vo Francúzsku to bolo podobne, ale Francúzi to nemajú tak podrobne spočítané.
Druhá polovica príbehu hovorí o tom, ako sa počas tohto obdobia presunulo daňové zaťaženie. Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu.

Od nerovnosti k nesúmerateľnosti

Zhruba od poslednej štvrtiny minulého storočia spoločnosť prechádza z priemyselnej do postpriemyselnej. Sú známe dva manifesty postindustriálnej spoločnosti.
Jeden z nich napísal Alain Tourai­ne v roku 1969, druhý Daniel Bell v roku 1973. Obidvaja vykresľovali postindustriálnu spoločnosť ako vyspelú spoločnosť služieb a vzdelanosti. Pritom ich predstavy postindustriálnej spoločnosti boli také optimistické.
Keď si pozorne prečítame jednu alebo druhú knihu, nenájdeme tam ani len v poznámke, ani odkaz na dve skutočnosti, určujúce vývoj spoločnosti za posledných dvadsať, tridsať rokov. Bell ani Touraine vôbec nehovoria o tom, že v postindustriálnej spoločnosti v tých najbohatších krajinách na jednej strane prudko narastie nerovnosť a na druhej strane sa bude vyskytovať už polozabudnutá bieda a chudoba.
Domnievam sa však, že sa deje niečo závažnejšie než len nárast nerovnosti a explózia biedy a chudoby. Celá moja knižka je založená na hypotéze, že prechádzame zo spoločnosti obyčajnej nerovnosti – nerovnosť je do istej miery prirodzená vec, dôraz je na tom do istej miery – do spoločnosti sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmerateľnosti.
Uvediem príklady. Ak by sme vyjadrili rozdiel v príjmoch najbohatších a najchudobnejších príslušníkov stredných vrstiev vo Francúzsku, tých, čo berú najviac, a tých, ktorí berú najmenej, ale ešte stále patria do strednej vrstvy, úsečkou dlhou jeden meter, tak skutočné majetky vo Francúzsku vznikajú – a tu sa sociológovia sporia, niektorí hovoria osem, niektorí až trinásť kilometrov od tejto úsečky.
Iný príklad. Druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Jeden človek má taký príjem ako 15 700 ľudí, z ktorých veľká časť sú živitelia rodín.
Posledný príklad. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta!
Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky. Samozrejme, môžete namietať, že to nie je nič nové, že podobná nesúmerateľnosť medzi závratným bohatstvom a chudobou existovala vždy. To je pravda. Táto nesúmerateľnosť však existovala v predmoderných spoločnostiach, ktoré sa nehrali na to, že sú spoločnosti demokratické, a netvárili sa, že ide o spoločnosti otvorené, kde každý má v podstate rovnaké šance. Keď spoločnosť prejde do nesúmerateľnosti, je jasné, že každý nemá rovnaké šance. Je tu otázka, nakoľko môže táto spoločnosť dlhšiu dobu fungovať aspoň formálne ako demokratická.

Od vzducholode k presýpacím hodinám

V knižke sa snažím ísť do sociálnej štruktúry, nájsť v existujúcej literatúre – pretože o sociálnej štruktúre sa začína v krajinách s vyspelejšou sociológiou, než je naša, hovoriť veľmi intenzívne – akýsi model, ktorý by vysvetľoval, čo sa deje.
Predovšetkým, elita sa odtrhla od spoločnosti, začala žiť svojím krásnym životom. V schémach sociálnej štruktúry ju nemôžete zachytiť, pretože nemáte mierku, v ktorej by ste mohli vyjadriť jej podiel na bohatstve a porovnať ho s podielom ostatných, pretože je to jednoducho astronomicky vzdialené.
Elitu delím na diskrétnu a pomocnú. Diskrétnu poznáme podľa toho, že sa s nikým z jej príslušníkov v živote nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity stretávame stále. Pomocná elita, to sú ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí individualizovane vykonávajú príkazy diskrétnej elity.
Na opačnom póle sú deklasovaní. Zatiaľ čo elita môže byť maximálne jedno – dve percentá zo spoločnosti, medzi deklasovaných dnes francúzska sociológia radí už 20 percent Francúzov. Deklasovaní sú tí, pre ktorých zostala len prekarizovaná, neplnohodnotná práca, alebo tí, ktorí už boli z trhu práce vylúčení, pretože nie sú dobrí ani na to, aby ich niekto vykorisťoval. Ich vykorisťovanie sa nerentuje.
Medzi elitou a deklasovanými je pestrý vejár stredných vrstiev. Všetci sociológovia sa fakticky zhodujú v tom, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú – a dá sa to veľmi presne vyjadriť, štatisti­cky zachytiť. U strednej vrstvy je však veľmi zložité zistiť nakoľko stagnuje, bohatne či chudobnie, pretože v rôznych sociológiách je vymedzenie strednej vrstvy od 20 do 80 percent spoločnosti. Ak dáte do strednej vrstvy členov pomocnej elity, tak stredná vrstva bohatne, ak do strednej triedy zahrniete tých nižších a tých ešte pod nimi, ktorí sú v stredných vrstvách len preto, že sa obrovsky zadlžujú, tak stredné vrstvy príjmovo stagnujú, alebo dokonca klesajú.
V roku 1996 napísal Alain Lipietz knihu Société en sablier, voľne preložené Spoločnosť presýpacích hodín. V nej hovorí, že počas tridsiatich povojnových rokov vyzerala spoločnosť ako vzducholoď. Horné vrstvy boli malé, spodné boli tiež zanedbateľné a stredné vrstvy, to bola tá vzducholoď, ktorá sa nedotýkala zeme, pretože aj tí dolní mali nejaké príjmy. Od polovice sedemdesiatych rokov sa zo vzducholode stávajú presýpacie hodiny. Hore je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a priestor pre stredné vrstvy uprostred sa ustavične zužuje. Stredné vrstvy čoraz zreteľnejšie cítia, ako im uhýba priestor pod nohami, ako im hrozí, že sa prepadnú do spodnej časti presýpacích hodín.
To, čo Lipietz vyjadrujte obrazne, ukázal Louis Chauvel na šanciach, príjmoch a generačných vzťahoch stredných vrstiev. Podľa neho vo Francúzsku polovica príslušníkov stredných vrstiev, respektíve ich potomkovia zažijú v priebehu asi 15 až 20 rokov sociálne deklasovanie. Polovica z nich sa presype bližšie k spodku presýpacích hodín.

Klasická nerovnosť a ďalšie dve

Je veľmi zložité nejako kvantifikovať, že spoločnosť sa rozpadá do troch svetov a vo všeobecnej sociológii nič také nenájdete. Preto som do svojej knižky pridal kapitolu, ako sociológovia zachytávajú to, čo sa v spoločnosti deje. V nej sa snažím rozobrať pojem nových sociálnych rizík, pojmy individualizácie, sociálnej exklúzie a pojmy sociálneho kapitálu ako kategórie, pomocou ktorých sa sociológii darí zakrývať rozpad spoločnosti do sociálne nesúmerateľných svetov. Sociológia robí niečo podobné ako podľa Pierra Bourdieua robí televízia: „Televízia zastiera svet spôsobom, akým ho ukazuje.“ Sociológia robí to isté, ale omnoho sofistikovanejšie a dôkladnejšie.
Nerovnosť sa v súčasných ekonomicky vyspelých spoločnostiach rozvíja v troch rovinách. Narastá nerovnosť medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a ľuďmi práce. Čiže klasická nerovnosť medzi tými, ktorí majú príjmy z kapitálu, a tými, ktorí majú príjmy z miezd a platov. Existujú však ešte dve ďalšie od nej odvodené formy nerovnosti.
V rámci firiem prudko narastá nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a radovými zamestnancami. Na začiatku deväťdesiatych rokov vo veľkej americkej firme manažér mal príjem zhruba vo výške príjmu štyridsiatich priemerných zamestnancov firmy, predvlani už mal viac ako 500-krát toľko a tie nožnice sa stále roztvárajú. To je tá druhá forma nerovnosti.
Tretia forma nerovnosti sa rozvíja medzi tými, ktorí majú akúkoľvek formu plnohodnotnej práce, a tými, ktorí sú závislí od sociálneho štátu. Priemer sociálnych dávok vzhľadom na priemerný príjem prakticky vo všetkých krajinách Európy stále klesá. Hovorí sa, že ľudia sú čoraz rozožranjší, že od sociálneho štátu berú čoraz viac. Je to oveľa zložitejšie.
Podiel HDP, ktorý ide na sociálne výdavky, prakticky vo všetkých európskych krajinách skutočne rok čo rok rastie. Zároveň sa však znižuje výška dávok vzhľadom na priemernú mzdu, pretože v dôsledku zhoršujúceho sa stavu a starnutia populácie a masovej nezamestnanosti, počet oprávnených žiadateľov o sociálne dávky rastie omnoho rýchlejšie, ako stúpa podiel HDP na sociálne výdavky.

Prekarizovaná práca ako práca žiadna

Veľkú úlohu pri roztváraní nožníc nerovnosti hrá neplnohodnotná práca, Francúzi hovoria prekarizovaná práca. Formulácia pre plnohodnotnú prácu má rozmery 40 na 50 na 60. Človek pracuje 40 hodín týždenne, 50 týždňov v roku do 60 rokov veku.
Vedú sa veľké polemiky o tom, či rozvoj neplnohodnotných foriem práce prospieva alebo škodí ľuďom a spoločnosti. Jej zástancovia argumentujú tým, že ľuďom vyhovuje pracovať dve hodiny denne a tri dni do týždňa, a keďže im to vyhovuje, nikto by to nemal kritizovať. Táto práca môže vyhovovať vybraným kategóriám osôb, ako sú matky s malými deťmi alebo študenti. Prekarizovaná, neplnohodnotná práca sa však stále viac nanucuje tým, ktorí sú živiteľmi domácností. Prví rezignovali Holanďania. V Holandsku robí neplnohodnotné práce už 45 percent aktívnych ľudí, takmer polovica Holanďanov.
Nemci sa tomu dlho bránili, pretože systém ich poistného a financovania verejných výdavkov bol založený na pracujúcich hlavách rodiny, ktoré majú plnohodnotné formy práce. V Nemecku sa prekarizovaná práca v posledných rokoch týka už 25 percent populácie.
Iní tvrdia, že prekarizovaná práca je len prvou etapou k tomu, aby sa človek dostal k práci plnohodnotnej. Žiaľ, Francúzi zase presne štatisticky dokladajú, že prekarizovaná práca sa stáva čoraz viac v úvodzovkách normálnou súčasťou trhu práce a organizácie práce. Ďalší hovoria, že je dôležitá pre konkurencieschopnosť firiem. Ak by firmy nezaviedli túto formu práce, boli by delokalizované do chudobnejších krajín, ako je napríklad Česko, Slovensko alebo ešte ďalej na východ. Prekarizovaná práca sa však prejavuje často v tých oblastiach, ktoré nemožno delokalizovať. Rozvíja sa v stavebníctve, v hotelierstve, v osobných službách, v odvetviach, ktoré nemôžete preniesť von. Takže ani tento argument neobstojí.
Podľa ďalších určitá miera neistoty zvyšuje výkonnosť pracovníka. Tu je zaujímavé, že takto treba stimulovať najmä ženy, ktoré majú prekarizovanú prácu častejšie, mladých ľudí a imigrantov. Manažéri nepotrebujú byť stimulovaní týmto spôsobom. Napokon, hovorí sa, že prekarizovaná práca je lepšia než práca žiadna. Tak to môže vyzerať z pohľadu človeka, ktorý žiadnu prácu nemal a potom získal aspoň niečo. Vôbec sa však neberie do úvahy to, že takáto práca rozbíja systémy verejného poistenia a podlamuje financovanie sociálneho štátu.
Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekarizovaná práca úplne to isté ako práca žiadna. Tí, ktorí vykonávajú prekarizovanú prácu, sú často pod hranicou či na hranici chudoby. Z tejto práce ani oni ani ich zamestnávatelia neodvádzajú dane ani poistné. Pritom, pretože sú chudobní, potrebujú od sociálneho štátu doplatiť k životnému minimu. Z hľadiska toho je úplne jedno, či sú ľudia bez práce alebo pracujú dve-tri hodiny denne niekoľko dní v týždni.

Maximálne zisky centra bez rizika

V dvoch svojich knižkách som sa venoval sociológii organizácie. Šlágrom socio­lógie organizácie je tvrdenie, že prechádzame zo spoločnosti organizovanej modernity do spoločnosti sietí. V osobitnej kapitole sa zaoberám tým, ako reštrukturalizácia organizácií prispieva k prechodu od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Je nepresné hovoriť o nahrádzaní organizovanej modernity spoločnosťou sietí.
Kritika byrokracie, silná najmä od šesťdesiatych rokov, byrokracii minimálne v jednom krivdila. Byrokracia, ako ukázali mnohí, ktorí sa tým zaoberajú, funguje ako stroj na znižovanie neistoty. To nie je chvála byrokracie, to je len konštatovanie odlišností veľkých formálnych organizácií a sieťovej ekonomiky. Byrokracia znižuje neistotu a zároveň v byrokratických aparátoch boli zabudované pravidlá, ktoré napríklad určovali, akým spôsobom sa tí hore budú deliť o zisky a príjmy s tými dolu, a iné pravidlá, ktoré určovali, aká bude zodpovednosť tých hore za fungovanie celej organizácie a za kariéry tých dolu.
Nie je pravda, že veľké organizácie zmizli a nahradili ich demokratické siete. Pravdou je, že veľké organizácie si ponechali všetky svoje finančné, vplyvové a politické páky a len prešli na sieťovú formu. To znamená, že namiesto klasického protikladu – vrchol a spodok pyramídy – vznikol protiklad centrum verzus periféria dodávateľov a subdodávateľov, stredné poschodia zmizli a v tomto modeli sa už neberú ohľady na periférne časti z hľadiska delenia zisku. Naopak, dochádza k niečomu inému.
Zisky podnikateľov v minulosti vznikali a boli legitimizované ako odmena za to, že podstupujú podnikateľské riziko. Prechod organizácie do podoby sietí s centrom a perifériou umožňuje dve veci. Trhové riziko sa z centra prenieslo na perifériu, dodávateľov a subdodávateľov, centrum nesie minimálne riziko, ale pri deľbe zisku si výrazne pomohlo. Vzniká úplne neospravedlniteľná situácia, keď sa maximalizujú zisky tých, ktorých riziká sa minimalizujú. To je úplne nepochopiteľná situácia aj z hľadiska klasického ekonomického myslenia.
Ekonómovia už minimálne 150 rokov vychádzajú z toho, že sú dva typy ľudí – podnikatelia a rentieri. Podnikatelia preferujú vysoký zisk a neprekáža im veľké riziko, rentieri preferujú nízke riziko a sú ochotní pristúpiť na nízky zisk. Naraz sa dostávame k úplne iným typom. Jedni majú vysoké zisky a nízke riziko, čo je kombinácia, o ktorej ekonómovia neuvažovali, a druhí majú minimálne zisky, no o to vyššie riziko. Výhody podnikateľa a rentiera sa spájajú navrchu a nevýhody podnikateľa a rentiera sa prepájajú na úrovni dodávateľov a subdodávateľov. Výsledkom je prechod od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti.

Úhľadné balíčky taktiež bez rizika

Kapitolu Arogancia financií uvádzam citátom Charlesa Wrighta Millsa – prosím vás, nevzťahujte to na Českú republiku –, ktorý už v roku 1951 napísal: „Je nebezpečné kradnúť, ak už nemáte veľa peňazí.“ Táto kapitola sa volá podľa knižky, ktorá vyšla vlani v lete v Paríži. Hovorí sa v nej o tom, prečo vznikla terajšia finančná a hospodárska kríza.
Hlavnou myšlienkou je, že už v minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si ostatné sektory života spoločnosti. Podriaďuje si, vidíme to deň čo deň, od školstva cez zdravotníctvo až po kultúru. To je prvá fáza. V druhej sa celá ekonomika postupne mení na odvetvie finančníctva. Finančníctvo, ktoré malo svoje jasné opodstatnenie vo fungovaní klasického kapitalizmu, sa odtrhlo od zvyšku ekonomiky a postavilo sa nad ňu presne tak, ako to celá ekonomika urobila voči ostatným sektorom spoločnosti sto rokov predtým.
Zo sociologického hľadiska ekonomickú krízu spôsobilo to, že za posledných 30 rokov si v Spojených štátoch amerických zo všetkého novovytvoreného bohatstva 95 percent prisvojilo necelých 5 percent populácie. A tým vznikol obrovský problém. Tie prebytky peňazí nie je kam umiestniť, ani pri najlepšej vôli sa nedajú skonzumovať. V luxusnej spotrebe sú nerozpustiteľné. Nedajú sa ani investovať. Už by sa nevyplatilo stavať nové supermarkety a nové diaľnice, pretože by sa to nezaplatilo v takej miere, v akej sa to zaplatí, ak sa tie prebytky nasúkajú do finančných špekulatívnych bublín, tým, ktorí z nich utečú ako prví.
Základ špekulácií, z ktorých kríza vznikla, bol v podstate v tom, že tí, ktorí požičiavajú peniaze, sa zbavili rizika, že požičané peniaze nebudú splatené. Viazali ich do úhľadných úverových balíčkov a predávali ich ďalej a ďalej.
Funguje to rovnako ako v prípade reštrukturalizácie firiem. Banke, centru, ktoré požičalo peniaze, to umožňuje zvýšiť zisky pri znížení rizika. Čím viac pochybných úverov požičia, tým väčšiu má možnosť vytvárať ďalšie pochybné úvery. Pretože tie sú medzitým rozptýlené do periférie druhých, tretích, štvrtých vlastníkov balíčkov, čo bolo spočítané teoreticky tak, že to malo fungovať. Teoreticky. Žiaľ to v praxi nefungovalo a vznikla z toho kríza.
Vyššie riziko pre niekoho iného, rovnaký model, rovnaká formulka je v základe firemného usporiadania i v základe toho, čo sa deje, keď sa ekonomika premení na jedno z odvetví finančníctva. Na ilustráciu jeden citát: „Riziko bolo sňaté z bánk a bolo rozložené na všetkých takým spôsobom, že nakoniec už nikto nevedel, kde vlastne je.“ (Engdahl, F. W. 2009. Der Untergang des Dollar-Imperiums. Die verborgene Geschichte des Geldes und die geheime Macht des Money Trusts, 2009).

Ako využiť haldy peňazí

Zvyšok sú vlastne už len banality. Keďže stredné a nižšie vrstvy v USA nemali počas 20 až 30 rokov stagnácie miezd a platov dostatočné úspory, ponúkli im, aby sa zadlžili viac, než je zvyčajné. Vďaka tomu stúp­la spotreba bez toho, že by bolo treba zvyšovať platy. Dočasne sa tým vyriešil hlavný problém všetkých firiem: ako to zariadiť, aby mohli ľuďom platiť čo najmenej, ale aby pritom kupovali čo najviac.
Je to elegantný spôsob, ako ľuďom málo platiť, dávať im nízke sociálne dávky, a pritom úplne nepodviazať kúpnu silu. Pre­to nám ekonómovia každý týždeň hovorili, že zadlženie domácností nie je nijaký problém, že americké domácnosti sú zadlžené ešte viac. Posledné týždne sa už neozvali. Neviem prečo...
K spusteniu krízy došlo v okamihu, keď sa ukázalo, že ľudia, ktorí získali od renomovaných bánk vysoké úvery na získanie vlastného domu, napriek tomu, že sa dobre vedelo, že nebudú schopní tieto úvery splácať, skutočne neboli schopní úvery splatiť. To pre bankárov musela byť úplne šokujúca informácia. Spamätávajú sa z nej dodnes. V tomto systéme nemajú miesto snahy o reguláciu finančných špekulácií, pretože regulácia by znižovala šance veľkých majetkov množiť sa ešte rýchlejšie ako doteraz.
Finančné špekulácie prinášajú viac ako obchod so zbraňami, preto nie je možné nejakým spôsobom ich podviazať. Pre tie haldy peňazí by potom nebolo už úplne nijaké využitie. Nie je možné tie peniaze rozpúšťať v platoch mizerne platených zamestnancov, pretože to by ohrozilo konkurencieschopnosť firiem, a nie je možné ich dávať ako injekcie do beznádejne podvyživeného verejného sektora, pretože to by znížilo investičné príležitosti pre súkromníkov, ktorí si chcú verejný sektor rozobrať.
Tu sa ukazuje, nakoľko sú previazané všetky tri formy zvyšovania nerovnosti. To, čo sa ušetrí na platoch zamestnancov, zvyšuje zisk podnikateľov a akcionárov ako aj príjmy manažérov. Zároveň podnikatelia, akcionári a manažéri znižujú svoj podiel na financovaní sociálneho štátu. To prehlbuje krízu sociálneho štátu, krízu jeho financovania a táto kríza sa má využiť na prevzatie verejného sektoru do súkromnej réžie. Privatizácia verejného sektora je totiž poslednou príležitosťou, kam umiestniť peniaze, a je to príležitosť s úplne minimálnym rizikom pre majiteľa peňazí.

Cieľ: minimálny sociálny štát

Dnes sa všemožne brojí proti sociálnemu štátu. Som presvedčený, že jeho najväčší odporcovia by proti nemu v podstate nemali nič, ak by ho financovali len stredné vrstvy. Im ide o minimálny sociálny štát financovaný strednými vrstvami.
V takom štáte môžu výdatne profitovať elity, pretože, napríklad, zaisťovaním sociálneho zmieru zvyšuje istotu investorov. Sociálny štát, ktorý by bohatým nič nevzal, by bol dostatočný na to, aby sa odvrátila hrozba, že chudobní budú roznášať nákazlivé choroby a že budú kradnúť od hladu.
A hlavná výhoda z hľadiska elity: minimálny sociálny štát dokáže postaviť proti sebe stredné a nižšie vrstvy. Elity majú vo svojich rukách geniálny nástroj ovládania spoločnosti. Stačí, aby priškrtili časť financií, ktoré dávajú na chod sociálneho štátu, a v dnešnej situácii majú zaručené, že stredné vrstvy sa nebudú hnevať na elity, ktoré prestali platiť, ale na deklasovaných, na ktorých platiť musia. To funguje úplne spoľahlivo.
Takže firmy a najbohatšie príjmové kategórie majú schizofrenický postoj k sociál­nemu štátu. Potrebujú, aby pomáhal ľuďom, zamestnancom, ktorí sú v havarijnej životnej situácii a zároveň sa zdráhajú prispievať na jeho financovanie. A tým vzniká súbežný tlak na dvojaké minimum.
Zo strany firiem je tlak na minimalizáciu príjmov zamestnancov, firmy chcú dávať zamestnancom čoraz menej, respektíve nedávať im čoraz viac, nemyslím tým jednotlivému zamestnancovi, ale strane práce. Tým, že vyhodíme ľudí na dlažbu, zvýšime príjmy tým, ktorých zatiaľ ešte nevyhodíme. Zo strany štátu je tlak na minimálne sociálne dávky.
Prekarizovaná práca tu hrá kľúčovú úlohu, pretože umožňuje obchádzať zákonník práce, dávať menej, než je minimálna mzda a zároveň nedodáva potrebné prostriedky sociálnemu štátu. Ak ich nedodávajú ani tí hore, je zaručené, že stredné vrstvy udržia svojimi príspevkami len minimálne sociálne dávky. Nič viac títo poslední sponzori nepokryjú. Súbeh mizerne platenej práce a nízkych sociálnych dávok umožňuje firmám zabiť dve muchy jednou ranou. Nemusia pre zachovanie konkurencieschopnosti zvyšovať platy, a pritom sa darí udržať kúpnu silu.
Problém je v tom, že minimálne sociálne dávky a minimálny príjem slúžia na rozbitie klasického námezdného pomeru. Klasický námezdný pomer v zamestnaneckej spoločnosti predpokladal, že odmena za prácu bude dostatočne veľká na to, aby spoľahlivo ochraňovala pred sociálnymi rizikami. Dnes dochádza k presnému opaku, nízka odmena spoľahlivo slúži na to, že sa z dávok sociál­nej ochrany stáva prostriedok na základnú reorganizáciu trhu práce. Je tu akýsi začarovaný kruh pracujúcej chudoby.
Keď beriete peniaze za neplnohodnotnú prácu, nemôžete platiť sociálne poistné, čo vedie k redukcii sociálnych zdrojov. Pokles výšky sociálnych dávok núti ľudí vziať akúkoľvek prácu, z ktorej nie je možné platiť poistné, a tento kruh sa ustavične roztáča. Ideálom je americký systém welfare, ktorý znamená práve súbeh minimálnej mzdy a minimálneho sociálneho zabezpečenia.
Veľmi zaujímavé tri práce o tom napísal francúzsky sociológ Loic Wacquant dlhodobo žijúci v USA. Celý systém vychádza z toho, že ten, kto pracuje, nepotrebuje nijaké sociálne zabezpečenie, a ten, kto nepracuje, si nijaké sociálne zabezpečenie nezaslúži.
Najzaujímavejšou z troch Wacquantových kníh je tá, v ktorej dokazuje na štatistických údajoch, ako sa USA postupne menia zo štátu sociálneho na štát penálny, štát trestajúci.
V USA je vo väzení už viac než 2,5 milióna ľudí. V Grécku je na 100 000 obyvateľov 40 väzňov, v Nemecku a Francúzsku asi 60, Briti a Portugalci majú 120 až 130.
V Spojených štátoch amerických je to ­650 a v Rusku 700. Dokladá tam, ako jednotlivé štá­ty únie rovnakou mierou obmedzujú dotácie na sociálne bývanie, zvyšujú dotácie na výstavbu väzení. Väzenie sa v USA stáva bývaním pre najchudobnejšie vrstvy. Zároveň tým, že sa zavrelo do väzenia 2,5 milióna ľudí, znížili v USA mieru nezamestnanosti o dve percentá. Stredné vrstvy sa tvária, že sa ich to netýka, ale zrejme nemajú pravdu.

Klasická robotnícka trieda sa stráca

Pred troma rokmi vydali talianski sociológovia Massimo Gaggi a Edoardo Narduzzi knihu Koniec stredných vrstiev. Píšu o tom, na čo slúžili stredné vrstvy v Spojených štátoch amerických a v Európe počas priemyselnej spoločnosti. V podstate mali tri funkcie. Po prvé ekonomickú – museli vyprázdňovať sklad, museli spotrebúvať to, čo sa vyrobilo. Je ich veľa a majú vysoké príjmy, takže môžu pomáhať firmám tým, že budú spotrebúvať stále rýchlejšie. Ak to nejde, tak sa vymyslia rôzne sviatky, ktoré vymetú sklady úplne spoľahlivo.
Politická funkcia stredných vrstiev je svojím reformizmom neutralizovať robotníkov. Keďže stredné vrstvy vedeli, že ich potomkovia podľa všetkého na tom budú lepšie než ony samotné, brzdilo to ich radikálnosť a fungovali ako veľmi dobrý vankúš proti radikalizmu robotníkov.
Gaggi a Narduzzi upozorňujú, že globalizácia to začína radikálne meniť. Čína a India sú veľmi chudobné krajiny, ale v každej z týchto krajín je už zhruba 100 miliónov ľudí schopných spotrebovávať na úrovni amerických a európskych stredných vrstiev. Sto milió­nov Číňanov a sto miliónov Indov je schopných spotrebúvať toľko ako štandardné stredné vrstvy, takže odpadá nutnosť odmeňovať ich v Európe viac, pretože sa to môže skonzumovať inde.
Klasická robotnícka trieda sa stráca, časť robotníkov sa uchytila v nižších stredných vrstvách. Niektorí z nich len za cenu veľkého zadlženia, zvyšok sa prepadáva do prekarizovanej práce, niektorí medzi vylúčených. Vo Francúzsku boli robotníci odpísaní pred trid­siatimi rokmi, vzniká proletariát služieb, ktorý má iné vlastnosti, než mala priemyselná robotnícka trieda. Proletariát služieb je všetko iné, len nie nejaký historický aktér možnej premeny spoločnosti. Klasickí robotníci miznú s prechodom priemyselnej spoločnosti na postpriemyselnú, aj keď podiel manuálnej práce neklesá. Vo Francúzsku stále 60 percent ľudí robí v podstate za robotnícke mzdy robotnícku prácu, lenže nie sú koncentrovaní v továrňach, ale rozosiati po skladoch supermarketov. Niektorí robia opravárov, sú rozptýlení, stratili vyjednávaciu silu, ktorú mal klasický proletariát.
No a napokon tretia funkcia – dodávať odborníkov pre chod spoločnosti. Gaggi
a Narduzzi upozorňujú na to, že India chrlí každý rok 200 000 nových inžinierov, ktorí pracujú v rovnakej kvalite ako európski a americkí za zlomok ich platov. To znamená, že aj tu stratia európske stredné vrstvy svoj doterajší monopol a oni prognózujú, že zostanú len nízkonákladové, teda málo odmeňované stredné vrstvy.
Nebude im to veľmi prekážať, pretože vďaka globalizácii si budú môcť kupovať lacný tovar a náhradky luxusného tovaru, ktoré nájdeme v našich supermarketoch. Takže vlastne nič sa nedeje, vyspelé krajiny tým, že zlikvidujú stredné vrstvy a urobia z nich nízkonákladové stredné vrstvy, v podstate posilnia svoju konkurencieschopnosť tým, že sa prispôsobia rozvojovým krajinám.

Veterinárna sociálna starostlivosť

Problém je v tom, že ani čínske, ani indické stredné vrstvy, ktoré konzumujú ako stredné vrstvy, podľa všetkého nemajú klasické vlastnosti európskych kolegov. To znamená, že im nejde tak o slobodu, o kritické myslenie a sú omnoho náchylnejšie obhajovať status quo.
Gaggi a Narduzzi, žiaľ, nehovoria minimálne o dvoch alebo troch zásadných veciach, ku ktorým by došlo, ak by skutočne stredné vrstvy klesli na nízkonákladové stredné vrstvy. Po prvé, znamenalo by to koniec sociálneho štátu, pretože posledný sponzor sociálneho štátu už by nemal peniaze, ktoré by mohol odkladať na financovanie verejných systémov formou poistenia. Tí najšťastnejší zo stredných vrstiev by sa poistili súkromne. Tí ostatní, keby by platovo klesli, tak by si, samozrejme, mohli kupovať lacné potraviny a lacné šatstvo, ale mohli by len málo prispievať na financovanie verejných poistných systémov, takže vznikol nejaký nízkonákladový systém sociálnej ochrany. Taký existuje v USA, Francúzi tomu hovoria veterinárna sociálna starostlivosť.
Druhý problém, ku ktorému by to viedlo, by bolo ďalšie obrovské znehodnotenie vzdelania. Vzdelanie je akosi programovo znehodnocované od semestra k semestru, toho sme všetci svedkami, ale tu by došlo ku skokovému znehodnoteniu vzdelania. Pre stredné vrstvy by sa vyžadovalo rovnaké alebo vyššie vzdelanie s tým, že by už dopredu vedeli, že táto investícia ich vôbec pred ničím nechráni a že sa im nevyplatí. Museli by si platiť svoje vzdelanie, pretože nízkonákladové stredné vrstvy nemôžu udržať bezplatné školstvo. A vedeli by, že táto investícia je nenávratne stratená. Veď načo sú diplomy, keď z nich bude nízkonákladová stredná vrstva?
A posledný problém, ktorý by tým vznikol – Max Weber spájal profesijne orientované stredné vrstvy s akýmsi zosvetštením protestantskej etiky a hovoril, že títo ľudia cez svoje povolanie osvedčujú svoje poslanie. Chcú sa realizovať, nejde im len o tie peniaze, len o supermarket, ale chcú sa realizovať vo svojom povolaní, chcú osvedčovať, že sú povolaní Bohom na nejakú činnosť. Stredným vrstvám by teraz nutne muselo začať vŕtať v hlave, prečo ich pán Boh povolal na to, aby vykonávali funkciu nízkonákladových stredných vrstiev. To nie je žiadne veľké terno.


Klasickou triedou je dnes buržoázia

Na opis sociálnej štruktúry sú v sociológii dva tábory. Pre jeden základné kategórie dodal Karol Marx, pre druhý Max Weber. Vyzerá to, že ani jeden z nich netrafil a že Weber bol bližšie.
Marx hovorí o triedach ako skupinách, ktoré sú objektívne v rovnakej sociálnej pozícii, sú si vedomé svojich záujmov a dokážu kolektívne svoje záujmy obhajovať. Francúzski manželia Pinconovci vo svojich knižkách preukázali, že konkrétne vo Francúzsku je jediná skupina, ktorá spĺňa úplne všetky znaky marxistického vymedzenia triedy, a tou je diskrétna elita. To sú ľudia na špici spoločnosti, ktorí žijú úplne kolektívne, zámerne obhajujú svoje skupinové záujmy, podriaďujú svoj individualizmus tomuto obhajovaniu a zvyšku spoločnosti vykladajú, ako je cnostné správať sa individualisticky, pretože tým rozbíjajú akýkoľvek možný kolektivistický odpor.
Keď Marx hovoril o triede, mal na mysli robotníkov. Dnes jediná skutočná klasická trieda so všetkým často prerastajúca až do podoby stavu alebo kasty je tá najvyššia buržoázia, ľudia, ktorí sú na tom tak dobre, že aj keď prakticky všetci majú vysokoškolské diplomy, ich príjem z práce tvorí sedem až osem percent celkových príjmov. Nemusia pracovať. Všetky príjmy majú z rodinného majetku, ktorý dynasticky dedia.
To je rozdiel medzi diskrétnou elitou a pomocnou elitou. Tá má v podobe špičkových politikov alebo špičkových manažérov často príjmy z práce porovnateľné s členmi diskrétnej elity, ale ona pracovať musí. Do pomocnej elity patria tí, ktorí, ak by prestali vykonávať funkcie pre diskrétnu elitu, tak by z elity vypadli. Čo je veľmi cenné, pretože tým sa vytvára ilúzia jej obmeny. Tým, že diskrétna elita vyhadzuje a prijíma nových členov pomocnej elity, sa vzbudzuje ilúzia, že elita sa dynamicky obmieňa v situácii, keď diskrétnej elite ide len o udržanie rodových práv a zároveň sa vzbudzuje ilúzia, že ten, kto je v elite, je tam na základe výkonu a vzdelania. Diskrétna elita je tam na základe obrovských rodinných majetkov, ktoré sa nedajú žiadnym spôsobom premrhať. Zatiaľ čo pomocná elita sú ľudia, ktorí organizačne alebo profesijne plnia dôležité funkcie, získavajú za to obrovské výhody, sú však podmienené plnením tých funkcií.

Mocenská elita sa obmieňa minimálne

Nemecký sociológ Michael Hartman napísal v posledných rokoch dve zaujímavé knihy, jednu o elite v Nemecku, druhá porovnáva elity v západnej Európe. Hartman zistil, kde pracujú a aký majú sociálny pôvod ľudia, ktorí absolvovali popredné nemecké ekonomické, právnické a hospodárske školy, ktorí ich absolvovali v roku 1955, 1965, 1975 a 1985. Úplne presvedčivo dokladá, že aj keď sa obrovsky s demokratizáciou vzdelania zvýšila šanca stredných dokonca niekedy aj nižších vrstiev absolvovať vysokú školu, mocenská elita, ktorá predstavuje pár percent v spoločnosti, dodáva do vrcholnej politiky, vrcholných manažérskych funkcií a vrcholných funkcií správy a výkonu práva 80 percent ľudí. Len 20 percent sa dostane pri rovnakých diplomoch a pri rovnakom vzdelaní do radov pomocnej elity napriek tomu, že ich rodičia nepatria do pomocnej alebo diskrétnej elity. Z 80 percent sa v kľúčových mocenských štruktúrach striedajú deti najbohatších a mierne nadpriemerne bohatých rodín.
V druhej knihe Hartman zisťuje, že najviac prepletená, najuzavretejšia elita z európskych krajín je vo Francúzsku a Španielsku. Až potom je Veľká Británia. V škandinávskych krajinách sa, naopak, do špičkových kategórií dostáva najviac potomkov neelitných vrstiev.
Zároveň ukazuje, ako koreluje uzavretosť mocenskej elity s mierou chudoby v danej krajine: čím je elita uzavretejšia, tým je tam chudoba rozšírenejšia. Sú len dve výnimky: Taliansko a Francúzsko.
V Taliansku elita nie je príliš uzavretá a chudoba je veľká. Hartman to vysvetľuje tým, že veľká časť Talianov pracuje v rodinných podnikoch, kde majú nízke príjmy, podpora v nezamestnanosti je v Taliansku nízka. Naopak, francúzska elita je veľmi uzatvorená, ale chudoba je tam výrazne menšia, pretože francúzsky sociálny štát stále dáva prostriedky na to, aby deklasovaní nepadli úplne dolu.

Ideál neoliberálov je bezdomovec

Max Weber používa na opis sociálnej štruktúry dve kategórie. Weber takisto uznával existenciu tried, ale základom jeho triedy je to, čo jednotlivec sám za seba v tvrdej konkurencii nesie na trh práce. Základom triedy robotníkov je to, že každý robotník individuálne nesie na trh svoju prácu. Základom triedy kapitalistov, že nesú svoj kapitál v konkurencii s druhými. Základom triedy riadiacich pracovníkov je, povedzme, ich manažérske know-how. To sú triedy – každý individuálne sám za seba a v konkurencii s druhými. Takto sa dnes správajú nižšie vrstvy a až na výnimky aj stredné vrstvy.
Druhá kategória, ktorú používa Weber, sú statusové skupiny. Tie majú v sebe niečo z predmoderných stavov, čo sú skupiny ľudí, ktorí spoločne obhajujú svoj spoločný záujem, snažia sa vytvoriť monopol na určité činnosti a ostatných z tohto monopolu vylúčiť. Na základe tejto koncepcie vznikla hlavne medzi americkými sociológmi koncepcia sociálneho uzatvárania, kde sa usilujú vysvetliť to, čo klasická teória tried objasniť nedokáže.
Marx má problém vysvetliť, prečo v USA bieli robotníci fungujú na úkor černošských robotníkov, keď všetci patria do proletariátu, prečo muži majú o tretinu vyššie platy než ženy. Teória uzatvárania sa snaží, aj keď nie je bez chyby, tieto nie nepodstatné veci vysvetliť. Weber vlastne hovorí, že diskrétna elita, hoci nepoužíva tieto výrazy, sa správa ako stopercentná statusová skupina, ktorá kolektívne obhajuje svoje statusové záujmy. Čím bližšie k spodku spoločnosti, tým viac sa šíri mentalita individualizmu, ktorá obrovsky vyhovuje statusovej skupine. Ideálom neoliberálov je v podstate človek, ktorý je izolovaný od druhých, za všetko si zodpovedá sám – možno tam dodať ďalších šesť alebo osem znakov. Z diskrétnej elity tak nefunguje nikto, ale presne tak fungujú bezdomovci. Ideál neoliberálneho človeka je najviac naplnený v kategórii bezdomovcov, ak by ešte medzi nimi neboli primárne väzby a ak by im nepomáhali sociálni pracovníci, bol by zavŕšený stopercentne.

Spoločnosť ako trojrýchlostné mesto

Obraz o sociálnych svetoch nevyčítame zo všeobecnej sociológie, tam sa hovorí o všetkom možnom, len aby sa nemuselo hovoriť práve o tom, ale vyčítame ho zo sociológie mesta. Sociológia mesta, najmä americká a francúzska, venuje pozornosť sociopriestorovej segregácii. Tá narastá tým, ako vznikajú tzv. gated communites (múrmi obohnané komunity), ako prebieha proces urbanizácie či džentrifikácia jadier miest. Sociológia mesta ukazuje, ako sa na jednej strane odtŕhajú a opevňujú oproti zvyšku spoločnosti tí najbohatší, hovorí sa tomu citadela. To nie sú ani gated communites, ktoré sú na predmestí veľkých miest u nás, je to jednoducho pevnosť tých najbohatších, ktorá im slúži na demonštrovanie moci a zároveň ich chráni pred kontaktmi s tými nižšími.
Francúzsky sociológ Jacques Douzelot to sumarizoval v knihe Trojrýchlostné mesto, ktoré znamená, že na jednej strane sú historické centrá, obývané najbohatšími, ak sa neuzavrú priamo do citadely alebo nejakej inej chránenej komunity. Na druhej strane predmestia veľkomiest chátrajú a menia sa na zóny, kde neplatí žiadne právo. Medzi tým sa snažia svoje súkromie ochrániť stredné vrstvy, ktoré sa vysťahúvajú z chátrajúcich predmestí.
Vo Francúzsku je to obrovský paradox, pretože predmestia vznikali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako odrazový mostík pre tých, čo mali ísť hore. Takže žili vedľa seba inžinieri a mladé rodiny, robotníci, zatiaľ čo dnes tam žijú tí, ktorí nie sú schopní sa odtiaľ vysťahovať. Douzelot opisuje hororové pomery, ktoré tam vládnu, a porovnáva to s pomermi v USA, z čoho mu vyplýva, že v Európe neexistuje geto. Analyzuje chicagské geto, ktoré má 400-tisíc černošských obyvateľov, a tvrdí, že taká miera segregácie v Európe je nepredstaviteľná. Skúma jedno severné predmestie Paríža a uvádza, že keď tam niekoho zabijú, hovorí sa o tom celé týždne, zatiaľ čo v americkom gete z nejakej strany ustavične počuť streľbu.
Preto, že naše stredné vrstvy sú mizerne odmeňované, v Českej republike sa im podarilo segregovať len minimálne. Iba preto, že naše stredné vrstvy sú na tom tak zle, ako na tom sú, u nás v noci nehoria predmestia. Pretože tú biedu a bezvýchodiskovosť tam stredné vrstvy stále rozrieďujú. Ak by sa im výrazne pridalo, čo nehrozí, tak by to znamenalo obrovské urýchlenie chátrania panelákových predmestí.

Elita, pomocná a servisná elita

Medzi elitou a pomocnou elitou existuje napätie. Príslušníci pomocnej elity sa boja, že sa z nich stane obyčajná servisná trieda. Termín servisná trieda vymyslel austromarxista Karl Renner v tridsiatych rokoch minulého storočia, potom ho oživili Ralph Dahrendorf a John Goldthorpe. Do servisnej triedy patria ľudia, ktorí majú relatívne vyšší príjem, určitú mieru autonómie v práci a dôveru elity. To všetko si udržia tak dlho, dokiaľ budú fungovať ako prevodová páka elity. Vtedy o dôveru ani o príjmy neprídu. Ich príjmy sú výrazne nižšie než príjmy pomocnej elity a pôsobia na národnej úrovni, zatiaľ čo pomocná elita sa čoraz viac spája s globalizovanou ekonomikou. Takže trest pre pomocnú elitu je spadnúť do servisnej elity, robiť na úrovni Česka to, čo zatiaľ môže robiť celoplanetárne.
Títo ľudia mali všetky výhody, o ktorých som hovoril, a teraz pri prechode na nový model ekonomiky môžu o ne kedykoľvek prísť. Výhody mali zaistené vysokým postavením v rámci organizácií a patria medzi tých, o ktorých sa organizácie zoštíhľujú. Hrozí im prekarizácia práce.
Nižšie stredné vrstvy sa, samozrejme, boja, že by prestali byť využiteľné a v tom prípade by spadli medzi prekarizovaných. Problém prekarizovaných, o čom hovorí ďalšia knižka Louisa Chauvela, je v tom, že často vyrastali v stredných vrstvách, sú zvyknutí na konzumné vzorce stredných vrstiev a hlavne v novej generácii sa ich podmienky rýchle zhoršujú.
Zatiaľ riešia svoju situáciu tak, že žobrú u svojich rodičov, aby im zabezpečili bývanie, aby im pomáhali s tým najnutnejším. Sú u rodičov do 26, 28, 30 rokov. To bolo vždy v Taliansku, ale nikdy nie vo Francúzsku. Sú u rodičov čo najdlhšie a keď sa osamostatnia, tak tvoria hlavné jadro domácností, ktoré sa zadlžujú. Sú zvyknutí na konzum stredných vrstiev a keď im rodičia prestanú adekvátne pomáhať, tak sa obrovsky zadlžujú. Chauvel to vyjadruje výstižne takto: hlavou žijú v stredných vrstvách, ale nohy majú v realite sociálne vylúčených. Majú hodnoty stredných vrstiev a finančné prostriedky najnižších vrstiev.

Tri nesplnené podmienky

Ak má spoločnosť fungovať – v sociológii je táto téma za posledných 150 rokov prebraná z mnohých strán – musia byť splnené minimálne tri podmienky. O ľuďoch, ktorí patria do elity, sa musí predpokladať, že tam sú zaslúžene. Sú v elite preto, že podali nejaký mimoriadny výkon a svoje privilegované postavenie si zaslúžia. Alexis de Tocqueville v práci Starý režim a revolúcia píše, že jedným z hlavných dôvodov revolúcie bolo, že vysokú šľachtu kráľ zbavil všetkej moci a pritom jej zostali všetky privilégiá. Patrila do elity privilegovaných, ale všetci vedeli, že je úplne nefunkčná, že nemá nič pod kontrolou, že si len užíva svoje privilégiá, ale v živote spoločnosti nehrá žiadnu rolu.
Veľké časti elity sú dnes v postavení vysokej francúzskej šľachty na konci starého režimu. Nemôžu ovplyvniť základné parametre globálnej ekonomiky, nemôžu ovplyvniť krízy v dôsledku špekulatívnych financií. Nemohli ovplyvniť to, čo sa stalo pred touto krízou, že sa financie odtrhli od zvyšku ekonomiky a tak si to vynahradzujú aspoň silno predimenzovaným materiálnym a mocenským zabezpečením. To je modelová situácia, ktorá tu bola pred viac ako 200 rokmi.
Druhá podmienka, ktorá by mala byť splnená – stredné vrstvy musia veriť, že ak sa vo svojej funkcii osvedčia, nie je im uzatvorená hranica do pomocnej elity. To bolo v podmienkach spoločnosti nerovnosti, ale v spoločnosti nesúmerateľnosti to už neexistuje. Stredné vrstvy boli lojálne hlavne preto, že verili, že lojalita pomôže ich deťom. Dnes si to už minimálne polovica stredných vrstiev už nemôže oprávnene myslieť.
Tretia podmienka – deklasovaní musia mať nádej, že budú integrovaní do spoločnosti, že ich vylúčenie zo spoločnosti, či už čiastočné alebo úplné, je len dočasná situácia a oni nakoniec do spoločnosti integrovaní budú. S úpadkom sociálneho štátu je táto nádej čoraz iluzórnejšia. Omnoho viac im hrozí, že budú trvale tvoriť súčasťou underclass, podtriedy, spájanej s tými najhoršími vlastnosťami.
Takže to, že spoločnosť prechádza z fázy nerovnosti do fázy nesúmerateľnosti, sú, samozrejme, hypotézy. Hypotézy, ktoré obmedzujú platnosť všetkých troch predpokladov pre zachovanie stability, a pre to, aby niekto veril tomu, keď tá spoločnosť o sebe hovorí, že je demokratická. Vyzerá to, že tieto predpoklady sú veľmi spochybnené. A tým sa táto kniha pre istotu končí.

Prof. PhDr. Jan Keller, CSc., český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na
Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity